Poslední piloti v Galaxii

2. Kapitola

Toren si až v polovici cesty uvedomil, že má rozviazané šnúrky na topánkach. No nezastavil sa, aby si ich zaviazal. Mali by sa totiž zviazať samy.

Vložil do tenisiek drobný mechanizmus a nastavil ho tak, aby sa šnúrky samy od seba zviazali, keď dupne nohou. Bol to dokonalý mechanizmus, jeden z najprecíznejších, aké kedy vyrobil. Nechápal, ako je možné, že sa zasekol. Rozhodol sa, že si šnúrky nezaviaže, až kým sa mechanizmu neuráči znovu naskočiť. 

Skúsil šťastie tvrdým dupnutím nohou, dúfajúc, že to bude fungovať, no šnúrky sa naďalej vliekli po zemi. Toren naštvane zaťal zuby.

,,Ale notak!‛‛ predviedol tanček alá nazlostený pavián, divo pri tom dupajúc nohami. Pokus však ani tentoraz nevyšiel. Torenovi sa zdalo, že sa mu šnúrky vysmievajú. Ani nevedel prečo, ale v mysli sa mu ozval kapitánkin tvrdý hlas: Pilot Nexord, vyzerá to, že máme jasného víťaza! No tak, čo je to s tebou? Nenecháš predsa tie lenivé mašinky vyhrať!

To je hlúpe. zasmial sa Toren sám nad sebou a sklonil sa, aby si zaviazal šnúrky. Predsalen to bolo lepšie, ako postávať uprostred premávky a čakať na zázrak.

Uhol sa pred vzlietajúcou stíhačkou. V okne naňho kývala plavovlasá Lien, spolužiačka z univerzity. Bývala neďaleko vzlietacej plošiny, preto ju Toren vídal takmer každý deň cestou do školy. Väčšinou počas tejto cesty leteli ich stíhačky povedľa seba, keďže vyrážali z rovnakého miesta v približne rovnaký čas. Tentokrát však letela len jej loď - tá Torenova totiž ležala v dielni pri konci svojho, nie veľmi dlhého života.

Lien naňho vrhla nechápavý pohľad. Toren len pokrčil plecami a poslušne kamarátke zasalutoval. Lien sa zasmiala, dupla na plyn a stíhačka už uháňala vpred.

Torenovi začínala chýbať jeho loď. Chýbal mu aj ten pocit, že má všetko pod kontrolou. Odkedy sa zrazil s neznámou fialovovlasou dievčinou, nevedel si ani poriadne zaviazať šnúrky na topánkach.

Došiel na kraj pristávacej plošiny a postavil sa do radu na požičanie pojazdných dronov. Keď človek nemal svoju káru, väčšinou si takúto vecičku požičal. Boli to kovové štvorce, veľké asi meter štvorcový a vpredu mali upevnený jednoduchý ovládací panel. Stíhačka to síce nebola, ale na cestu do školy to úplne stačilo.

,,Ahoj!‛‛ pozdravil ho z ničoho nič detský hlások. Toren sa obrátil a potešil sa, keď v rade za sebou zbadal Astru, Lieninu mladšiu sestru. Plavé vlasy jej poskakovali vo vetre a na tvári žiaril štrbavý úsmev. Kožu mala opálenejšiu ako keď ju videl naposledy, a v zelených očiach jej tancovali radostné iskričky. ,,Kde si stratil stíhačku, Batman?‛‛ opýtala sa.

,,Mali sme menšiu nehodu,‛‛ odpovedal Toren s úsmevom. Ani nevedel, prečo ho Astra volá Batman, no páčilo sa mu to. ,,chvíľku potrvá, kým sa dá zase dokopy.''

,,Akú nehodu?'' zaujímala sa Astra a so šibalským  úškrnom si založila ruky vbok.

,,To je nadlho,'' Toren cítil, že mu začínajú červenať líca. ,,ale raz ti o tom porozprávam. A čo ty? Potuluješ sa tu tak sama,‛‛

Astra smutne sklopila zrak a Toren hneď pochopil, o čo ide.

,,Brat bol zase sebecký?‛‛ hádal.

,,Nie,‛‛ pokrútila Astra hlavou, ,,len povedal, že malé deti v jeho stíhačke nemajú čo robiť. Batman, on ma vôbec nemá rád.‛‛

Toren poznal Astrinho staršieho brata Sabena už dlho. No nikdy by ho nepovažoval za extra milého. Ku svojim dvom mladším sestrám sa síce nechoval až tak zle, no keď bola nablízku jeho parta z univerzity, všetko čo sa rodiny týkalo považoval za trápne – a tak aj vozenie mladšej sestry do školy.