Motýlik

2

„Miša, to je už tretia vodka!“ povedal a prosebne na mňa pozrel. Ale ja som už jeho očiam neverila. Škaredo som sa zasmiala.
„Nie, to je ešte len tretia vodka. Miloš, zober mi ešte jednu!“ Vypila som ich šesť a bola som veľmi opitá. Išla som tancovať s Milošom, bozkávali sme sa a potom sme išli von. Nič medzi nami nebolo, iba čo ma Miloš utešoval a zotieral mi slzy, lebo som sa rozplakala. Ale Rišo mi neveril. Hádali sme sa. A keď sa to opakovalo ešte dvakrát, rozišli sme sa.
„Teraz už môžeš bežať za Soňou! Dúfam, že si spokojný!“ vyštekla som mu do tváre a doteraz zadržiavané slzy sa mi rozkotúľali po tvári.
„Miša, to nie! Ja nechcem Soňu! Mám rád teba!“ zvolal Rišo, ale ja som mu neverila. Zrazu som nebola schopná veriť nikomu.
Vrátila som sa domov, ale naši sa zasa hádali: „Si jedna odporná k...! Vypadni odtiaľto a kľudne si zober aj to naše decko! Aj tak je to určite tvoj pankhart. Bohvie, kde si splašila jeho tatka, ty štetka!“ Rozplakala som sa ešte viac a vybehla som z domu. Bolo desať preč a ja som sa rozhodla ísť k Adi. Potrebovala som sa s niekým porozprávať. Aďa otvorila dvere a prekvapene cúvla, keď zbadala výraz mojej tváre.
„Aďa, čo sa stalo? Kto to je? Je to už Rišo?!“ začula som zvnútra Sonin hlas. Chvíľu som sa dívala Adi do očí, do ktorých sa jej začali zbiehať slzy a potom som sa bez slova otočila a odchádzala preč.
„Miša, počkaj, poď späť, všetko ti vysvetlím. Miša, sme predsa kamarátky!“ skríkla zúfalo. Zastala som, pomaly som sa otočila a chladne jej odvetila: „Ja už nemám kamarátky! A už nikdy ani žiadne nechcem mať! Zmije!“ a odišla som. I napriek chladnej maske, ktorú som si pred Aďou nasadila, cítila som sa nešťastne. Plakala som, akoby som dúfala, že mi slzy pomôžu. Zúfalo som potrebovala pomoc. Zrútil sa môj svet, celý, celučičký, postavený z mojich naivných úsmevov, z prisilnej dôvery k priateľom, postavený s tou mojou idealistickou vierou, že všetko bude dobré, že zvíťazím nad svetom a ľudia ma budú mať radi. Teraz to všetko spadlo a ja som bola bezmocná, stratená, nevedela som, čo robiť. Sama som blúdila nočným Trenčínom, prechádzala som miestami, ktoré som vôbec nevidela, míňala ľudí, ktorých som vôbec nevnímala. Zrazu som sa ocitla v tmavej uličke vedúcej k hradu. Vždy som sa bála chodiť tadiaľ sama, ale v tú noc mi to bolo jedno.
Pomaly som kráčala, už sa ani nepokúšajúc zastaviť slzy, kotúľajúce sa dole mojou tvárou. Všade bolo až neuveriteľné ticho. Vedela som, že sa musí niečo stať. A zrazu som zbadala skupinku chalanov. Boli štyria a o niečom sa ticho dohadovali. Keď ma zbadali zmĺkli a bez slova hľadeli do mojej uplakanej tváre. Neviem, čo ich vlastne prinútilo osloviť ma, neskôr mi Ičo povedal, že som mala také smutné oči, že hoci to nikdy predtým neurobili, rozhodli sa pomôcť mi. Že to bola pomoc spôsobom im vlastným, nad tým som vtedy nerozmýšľala.
Chvíľu sme teda hľadeli na seba, keď ma jeden z nich oslovil: „Je to naozaj také zlé?“ jeho hlas bol chladný a pohľad nejasný, ale cítila som záujem a súcit a to som potrebovala.
Prikývla som: „Je to ešte horšie! Rodičia sa rozvádzajú a hovoria mi pankhart, najlepšie kamarátky ma podrazili, rozišla som sa s chalanom, ktorého som ľúbila, lebo ma podviedol s jednou z nich, nenávidím celý svet a chcem zomrieť!“ vysypala som jedným dychom. Potrebovala som rozprávať, zbaviť sa všetkého toho svinstva vnútri. Všetci prikývli a chápavo sa usmiali. Ten úsmev ma rozhneval, bola som na konci s nervami.
„A vy ste takí istí! Vôbec nechápete ako to bolí, ako veľmi chcem zabudnúť, zaspať navždy a zobudiť sa v inom svete, vo svete bez bolestí a zrád!“ skríkla som a slzy sa mi zasa rozkotúľali dole tvárou. Dokonca som sa za ne ani nehanbila. Ale im moje slzy nevadili. Pozreli jeden na druhého akoby sa dohadovali a potom jeden z nich siahol do vrecka a vytiahol... tabletku. Skúmavo pozrel na mňa a podával mi ju.
„Čo je to? Nepotrebujem nič proti bolesti hlavy alebo žalúdka! Ja...“ jeho pohľad zastavil príval slov.
„Toto nie je proti bolesti hlavy alebo žalúdka, toto je na zabudnutie.“ Jeho oči boli stále chladné, ale ja som im uverila. Pomaly som vzala tabletku a priložila ju k ústam. Všetci na mňa pozerali a mne sa zdalo, akoby len čakali, kým to prehltnem. Nevšimla som si ich ľahostajnosť, nechápala som, že im bolo vlastne úplne jedno, čo spravím.
„Čo tak pozeráte?!“ spýtala som sa podráždene. Ten, ktorý ma prvý oslovil, pokrútil hlavou.
„Pozri,“ povedal tichým pomalým hlasom, „ nik ťa nenúti. Ak chceš, vezmi to, ak nie, vráť to späť a strať sa!“ Bol taký „cool“, vyrovnaný a ja som mu hrozne závidela. Bez slova som vložila tabletku do úst.
V ten večer som už bolesť alebo smútok necítila. Bola som veselá, radostne som im porozprávala podrobnosti z môjho života, cítila som sa taká ľahká, bez problémov. V ten večer akoby všetka bolesť odišla a namiesto nej prišla radosť. Bez toho, aby som si to uvedomovala, odišli sme navštíviť ich ďalšieho kamaráta. Martin, tak sa volal, nebol doma, ale oni mali kľúče.