Motýlik

14

„Prišiel si sa utopiť so mnou?“ spýtala som sa so slabým úsmevom na
perách. Až keď som zacítila jeho studené ruky na svojich pleciach, posadila
som sa.
„Maťo, si to ty! Nie je to prízrak, si to naozaj ty! Už som si myslela, že
si na mňa zabudol, že už ma nemáš rád. Napísala som ti básne, musíš si
ich prečítať. Bože, ako dobre, že si zasa pri mne.“ Sypala som a silno som
ho objímala. Vtom dnu vrazila Zuzana, jej tvár bola červená, bola strašne
nahnevaná.
„Ty hnusná klamárka! Povedala si, že zomrel! Bože ako som sa trápila! Si
odporný sebec, odporná feťáčka, už aj vypadni. Uverila som ti a chcela som
ti pomôcť a ty si ma len využívala. Sviňa!“ kričala na mňa. Bolo mi to úplne
jedno. Martin bol pri mne, vrátil sa, objal ma a odviedol späť domov.
A tak som znova sedela v jeho byte, vedľa mňa Ičo, Kajo, Timo a Martin.
Všetci sme boli detinsky radi, že sme znova spolu, objali sme sa, pobozkali.
Zasa sme počúvali hudbu, potichu sa rozprávali, bolo to ako predtým.
Ale nie úplne. Nemohla som si nevšimnúť ich pohľady, keď som vytiahla
striekačku a prevárala háčko. Vedela som si už bezchybne vstrieknuť sama,
ale keď som si to priložila k žile, zaváhala som. Všetci na mňa hľadeli, v
ich očiach boli výčitky, prosba. Iba Martinove oči, vidím ich ešte aj teraz
pred sebou, bolo v nich toľko bolesti, príšernej, tupej bolesti. Zavrela som
oči a pichla som si to. Znova som pozrela na neho. Po líci sa mu kotúľala
jediná slza. Vedel už vtedy, že ma stratí...?
Vytiahol striekačku a všetko to zabil novou dávkou.
Ďalšie dni plynuli podobne. Ibaže teraz som aj ja potrebovala herák, viac
peňazí. Mama mi stále nechávala tú istú sumu. Začala som predávať svoje
veci. Postupne. Začala som kradnúť. Martin o tom ani nevedel. A takisto
som si zväčšovala dávky. Toho si však Martin všimol.
Bolo neskoré popoludnie, práve sa vrátil domov a našiel ma ležiacu na
zemi, so zatvorenými očami a ihlou v žile. Videl ma pichať si už dvakrátpredtým, ale čo ho naozaj nahnevalo, bola ťažká hašišová vôňa a prázdna
škatuľka od liekov. Nahnevane mi vytiahol ihlu zo žily, schytil batoh a odišiel.
Bol preč vyše týždňa. Keď som sa prebrala, išla som von, myslela som,
že ho nájdem na Brezine alebo niekde v meste. Ale nebol nikde. Vrátila
som sa domov, čakala som ho celú noc. Prišiel iba Timo a Kajo.
Celý ten týždeň bol pre mňa príšerný. Ani raz som nezišla do mesta,
bola som buď doma alebo som sa flákala po Brezine. Dvakrát som tam aj
zaspala, zobudila som sa až nad ránom a s nádejou v srdci sa vracala domov.
Ale on tam nebol. Myslela som, že sa nahneval kvôli tým liekom, ale naozaj
som si nemyslela, že ho to zoberie tak moc. Ani chalani to nechápali, ani
oni nemali tušenie, kde by mohol byť.
Keď konečne prišiel, bola som sama s Ičom. Zdvihla som oči a pocítila
nával radosti, keď som sa stretla s jeho šedým pohľadom. Ale vo chvíli
som zaspätkovala. Pritúlila som sa k Ičovi, striekačku som naplnila práve
prevareným heroínom a priložila k žile.
„Prečo si odišiel?!“ zašepkala som a chcela som si šľahnúť. Ale on rýchlo
priskočil, chytil striekačku a odložil ju. Chytil mi tvár do dlaní a prinútil
ma pozrieť mu do očí.
„Pretože už mám toho všetkého dosť. Ľúbim ťa a ty sa mi ničíš pred
očami, zabíjaš sa a ja nemám síl, aby som ti pomohol. Mala si pravdu, som
zbabelec, úbohý zbabelec!“ šepkal rýchlo a ja som mu náhlivo položila
dlaň na ústa.
„Nie, Martin, nie si zbabelec! Prosím ťa, nehovor tak! Ja, my zato nemôžeme.
Je to, sú to tie veci, všetko si stratil, ale mňa nestratíš, Maťo, budem
s tebou!“
A tak sa všetko vrátilo do starých koľají. Martin mi odpustil, ja som odpustila
jemu – i keď tu naozaj nebolo nič na odpustenie. Neskôr mi povedal,
že bol v Čechách, zarobil veľa peňazí, mal z toho veľkú radosť.
„Ako si tie peniaze zarobil?“ spýtala som sa ostro. Rýchlo ma pohladil.
„Nepredával som sa!“
„Tak ako? Kradol si? Zabil si? Je mi to jedno, len mi to povedz!“
Tak veľmi som ho nechcela stratiť.
Ale on mi to nepovedal. Bozkával mi tvár a prisahal, že nič zlé neurobil.
„Tak prečo mi to nemôžeš povedať?!“ namietala som. Neúspešne. Nič
nepovedal, a tak som sa musela uspokojiť s jeho prísahou, ak som nechcela,
aby sme sa znova pohádali.O niekoľko dní odišiel znova. Povedal, že ide pracovať. Ako, kde, pre
koho som nevedela. Odišiel na tri dni. Nemala som chuť zostať sama,
a tak sme sa s chalanmi vybrali do Brna, kde sme mali pár známych. Išli
sme stopom a museli sme sa rozdeliť, lebo nás bolo priveľa. A aj tak sme
nevyzerali veľmi vábne – všetci štyria vychudnutí, bledí, s ľahostajným
pohľadom a strapatými vlasmi. Stopovali sme takmer hodinu a napokon
mne a Ičovi zastavil červený opel. Otvorilo sa okno a ja som uvidela sympatického
muža v stredných rokoch.
„ Zoberiete nás do Brna, prosím vás?“ spýtala som sa potichu.
„Samozrejme, aj ja tam idem. Nech sa páči!“ otvoril dvere, ja som si
sadla vedľa neho, Ičo dozadu.
„Na návštevu?“ spýtal sa vodič po chvíli. Letmo som na neho pozrela, až
vtedy som si všimla, že na mňa uprene hľadí a premeriava si ma od hlavy
po päty.
„Nie!“ odvetila som ostro. Nedal sa však odbiť a ja som musela odpovedať.
„Tak na výlet?“
„Také niečo.“
„A odkiaľ ste?“
„Zo Žiliny.“ Nikdy nehovorím pravdu, vždy si nechávam rezervy – myslím,
čo sa týka cudzích ľudí.
„A čo robíš?“ Neznášala som, keď mi niekto tykal.
„Som v škole.“
„A baví ťa to?“ Zahryzla som si do jazyka, aby som nebola odporná.
„Nie, nebaví.“ Pousmial sa.
„A tak sa flákaš.“ Neodvetila som. „Určite chodíš poza školu, zdrhla si
z domu a bývaš so svojím chalanom. A určite ani jeden z vás nemá prachy.
A tie sú teraz tak potrebné. No povedz, nepotrebovala by si nejaké peniaze?“
Vtedy sa k nemu naklonil Ičo a tým tichým hlasom povedal:
„Ona nebude robiť štetku!“ Usmiala som sa na neho. Ale vodič pokrútil
hlavou.
„Nie, nechcem, aby robila štetku. Ale mohla by tancovať v mojom bare.
Vieš tancovať?“ Prikývla som. Milovala som tanec.
„Si moc pekná, máš tmavé vlasy a veľké oči, si chudá. Keď sa namaľuješ,
správne oblečieš, budeš perfektná. No čo, chceš to skúsiť?“
Pozrela som na Iča.
„Vykašli sa na to, Miša. Martin by s tým nesúhlasil!“ To ma nahnevalo.„Martin, Martin... Ktohovie, čo robí on. Prečo by som ja nemohla?!
Beriem to!“ obrátila som sa k vodičovi. Usmial sa a podal mi ruku. Slabo
som sa ho dotkla.
„Preboha, aká si ľadová!“ zvolal prekvapene. Odtiahla som ruku.
„Ale to nič. Teraz pôjdeš do môjho baru, všetko ti ukážem a vysvetlím.“
„Chcem ísť sama!“ obrátila som sa na Iča. Sklonil hlavu a mlčal, to
mlčanie bolo výčitkou. Ale ja som nemala náladu na sentimentality – asi
prvýkrát vo svojom živote.
Ičo vystúpil na začiatku mesta a ja som išla s Pavlom, tak sa volal, do jeho
baru. Bolo to niekde za centrom, nenápadný, ale luxusný bar s červeným
svetlom a farebným názvom.
„Je to bordel!“ vykríkla som s odporom a nenávistne na neho pozrela.
„Nie, je to striptíz-bar. Neposkytujeme žiadne služby, dievčatá len tancujú,
záleží len na tebe, či dovolíš, aby sa ťa muži dotýkali.“
„Nik sa ma nebude dotýkať!“
„Zarobíš viac!“
„Jebať na prachy! Nik na mňa nepoloží ruku, počujete, v momente odchádzam!“
Prikývol pod mojím tvrdým pohľadom, ale neveril mi.
Previedol ma po bare, šatniach a potom sme zastali na pódiu.
„Vyzleč sa!“ povedal. Nechápavo som na neho pozrela.
„Neboj sa, nič nechcem. Ani sa ťa nedotknem. Ale budeš u mňa tancovať,
chcem ťa vidieť.“ Stále som váhala.
„Dievča moje, takto prachy nezarobíš. Buď budeš poslúchať, pracovať
a zarábať alebo to hneď zabaľ. Pozri, každý sa na začiatku hanbí. Ale zvykneš
si, bude to dobré!“ Vedela som, že potrebujem peniaze a bola v tom aj pomsta
Martinovi. A potom, nepodvádzala som ho, išla som iba tancovať.
Vyzliekla som si nohavice, tričko a zostala tam stáť v spodnom prádle.
„Koľko vážiš?“ spýtal sa Pavol, pozorne si ma prezerajúc. Ruky som
mala otočené k telu, aby si nevšimol vpichy. Bola tam aj tma, ale doteraz
si myslím, že to bol zázrak, keď ich nezbadal.
„Neviem, nevážim sa.“ Odvetila som ľahostajne.
„Pozeráš sa občas do zrkadla?“
„Nie, nezaujíma ma to.“
„A čo ťa to zaujíma? Na čom ti záleží?“
Heroín, hašiš, Martin, básne, chalani – v duchu som sa pousmiala.
Pokrčila som plecami.„Koľko máš rokov?“
„18.“ Síce nie úplne, ale na tom tiež nezáležalo.
„Nebývaš už s rodičmi, však? Bývaš so svojím priateľom, Martin sa tuším
volá. Tomu nevadí ako vyzeráš?“
„Nie!“
Pavol chvíľu mlčal, stále hľadiac na mňa.
„Pustím ti hudbu, ty budeš tancovať. Tancuj ako cítiš hudbu.“ Povedal
napokon a pustil hudbu. Posledné mesiace som počúvala dosť tvrdú hudbu,
ale akonáhne som začula hudbu, začala som sa pohybovať v jej rytme.
Mama vždy vravela, že mám vrodený talent na tanec, možno mala pravdu.
V tanci som sa uvoľnila, odreagovala, neexistoval svet, ľudia, iba melódia,
zvuk a pohyby. Asi po desiatich minútach vypol hudbu.
„Tancuješ úžasne. Nie je to práve to, čo my očakávame, ale to sa ty rýchlo
naučíš. Si však veľmi chudá. Nemáš peniaze na jedlo?“
Nebol to až taký zlý človek, ale bol to obchodník. Našiel dievča, ktoré sa
mu hodilo do obchodu, a tak sa začal oň aj starať. Aby som sa mala dobre
a aby som mu mohla prinášať zisk.
„Pozri, beriem ťa! Neverím, že máš l8, ale kašlať na to. Budeš najmladšia
tanečnica, mužov to vzrušuje. Si však veľmi chudá, hm. Ale tiež si veľmi
pekná. Najskôr som si myslel, že keď sa namaľuješ, bude to lepšie. Vieš,
máš hrozne zaujímavú tvár, takú smutnú a nevinnú zároveň. Iba tvoje oči
– sú moc staré a tvrdé. Ale zasa tvoja postava, telo – ako trinásťročná. Je
to fajn, beriem ťa! Dostaneš osemtisíc mesačne na začiatok, berieš to? Ako
sa vlastne voláš?“
„Miša!“
„Michaela, fajn. Potrebuješ pár dní na nové tance a môžeš začať. Ubytovanie
a stravu ti zabezpečím. Tak...“
„Ale ja tu nechcem byť stále, musím chodiť aj domov. Čo keby som týždeň
tancovala a potom mám týždeň voľno?“ Očividne sa mu to nepáčilo,
ale trvala som na tom. Napokon súhlasil.
Potom som pozerala ako sa ostatné dievčatá pripravujú. Mala som sa
učiť. Nepáčilo sa mi to, bolo to nechutné, perverzné!
„Panebože, ja a budem zvádzať cudzích mužov hlúpym tancom!“ myslela
som si, ale poslušne som sledovala ich pohyby. Večer som zostala s Pavlom
a sledovala program. Nenávidela som to. Pavol sa pokúšal dozvedieť sa
o mne viac.
„Povedz mi niečo o Martinovi.“ Pozrela som na neho, ale myslela som
na Martina. Chýbal mi. Oči mi znežneli...