Motýlik

8

„Daj mi niečo, rýchlo!“ zašepkala som. Tentokrát to neboli spomienky, snaha zbaviť sa ich, zabudnúť. Bol to absťák. Bolo to akoby ma niekto hodil do šedej priepasti, všetko bolo lepkavo čierne, nebolo tam nijaké svetlo. A do toho tá slabosť, únava, úzkosť.
„Nemám tu nič, iba herák. Poď, pôjdeme domov, tam si niečo dáš.“ Povedal a snažil sa postaviť ma. Ale ja som nemohla.
„Nedokážem to, som slabá. Niečo chcem, daj mi niečo, prosím, potrebujem,“ trepala som nesúvislo.
„Nemám nič, Miška, poď, pôjdeme domov.“
„Máš heroín, daj mi ten! Si len hnusný sebec, je ti úplne jedno ako mi je, jednoducho mi nechceš dať svoj herák. Ako mi to môžeš robiť?!“ Martin by pre mňa spravil všetko a ja som to vedela. Ale... mali ste už niekedy absťák? Neexistuje nič, len šialená túžba, potreba toho, na čom ste. A on to vedel. Vytiahol malý papier, nasypal naň biely prášok, pomohol mi posadiť sa a podal mi malú dutú rúrku.
„Šnupni, je to heroín, môže ti byť zle.“ Chvíľa ničoho. A potom som sa usmiala. Zrazu mi bolo úžasne. Triaška prešla, priepasť zmizla, okolie malo farby a svet bol nádherný. Objala som Martina a pobozkala ho, neuvedomujúc si, čo vravím.
„Ľúbim ťa a ľúbim toto!“

Nasledujúce dni som strávila v Martinovom náručí a hašišovom opare. Martin ma neopúšťal ani na chvíľu, bol stále pri mne. Naľakali ho moje posledné slová, nechcel, aby som prešla na to posledné, aby som podľahla najtvrdšej droge, od ktorej už neexistuje cesta späť. Stále veril, že takto ešte vždy môžeme prestať.
„Aj keby mala ten najnechutnejší absťák, neopovážte sa jej to dať! Je to moje dievčatko a ja viem, aká je. Toľkí ju zranili, ublížili jej, je taká krehká. Háčko by ju zabilo. A ona nesmie zomrieť skôr ako ja!“ Tak veľmi sa bál, nedokázal si predstaviť ako by prežil smrť ďalšieho blízkeho človeka. Ale ja som nechcela zomrieť. Chcela som byť s ním, chcela som ho milovať navždy. A samozrejme, chcela som s ním navždy drogovať.
„Ale ak chcem byť úplne tvoja, mala by som byť s tebou všade. Nie je to nesprávne, že ťa nechávam samého, že ťa nechávam odísť v heroíne? Keby som to brala aj ja, boli by sme spojení úplne,“ povedala som raz. Vtedy som to ešte nebrala ako výhovorku, ospravedlnenie, bola to úprimná obava. Ale on ma len pobozkal a vysvetľoval, že tak to nesmiem brať. Vtedy som mu verila.
Jedno popoludnie sme zišli dole do mesta, mali sme chuť na zmrzlinu. Bolo už leto, veľmi teplo a to sa nám tak páčilo. Chlad nám pripomínal absťák a teplo správnu dávku. Prechádzali sme po námestí a ignorovali ľudí, ktorí na nás podozrievavo hľadeli. Martin išiel kúpiť zmrzlinu a ja som zostala sedieť na lavičke. O chvíľu sa vrátil, sadol si ku mne. Bolo to také krásne, sedeli sme v objatí, lízali zmrzlinu a potichu sa rozprávali. Vždy sme sa rozprávali potichu, vlastne ani neviem prečo. Bol to ale veľký protiklad mňa samej, lebo predtým som hovorila veľmi hlasno a často som kričala. Teraz som bola taká pokojná a vyrovnaná (naozaj som tomu verila!)
„Miška!“ začula som zrazu známy hlas a otočila som sa. Prekvapene som pozrela pred seba: stála tam moja mama! Nevidela som ju už niekoľko mesiacov, ani som sa s ňou nerozprávala. A zrazu tam stála, s jej načierno zafarbenými vlasmi, krvavočerveným rúžom a ťažkým parfémom, s jej láskavými očami a milým úsmevom. Vyzerala veľmi dobre, šťastne, určite sa všetky jej problémy vyriešili. Moje ju zrejme nezaujímali.
„Miška, ako sa máš? Bože, dievčatko moje, poď sem, nech ťa vyobjímam, tak dlho som ťa nevidela. Bývaš teraz u Adi, ani neprídeš, no poď sem.“ Otvorila náruč a asi čakala, že sa do nej vrhnem. Ale ja som len stála a pozerala na ňu. Cítila som ako sa vo mne niečo zobúdza, niečo ako láska dcéry k matke, na ktorú som už dávno zabudla. Vlastne tá láska zmizla, keď začali tie ich problémy s otcom.
„Miška!“ jej úsmev sa začal strácať a ona si ma začala pozornejšie prezerať. Vlasy som mala strapaté a dlhšie ako keď ma videla naposledy, padali mi do tváre a pretože boli tmavé, zvýrazňovali moju bledosť. Zreničky som mala rozšírené, ale toho si nevšimla. Skôr môj vzhľad: mala som oblečené voľné čierne šaty, nezašnurované topánky. Na krku som mala malú striebornú retiazku s motýľom. Bol to darček od Iča: „Je krásny a zraniteľný, krehký a lieta – ako ty!“ povedal, keď mi ho dával.
„Miška, čo sa stalo? Nemáš peniaze? Vyzeráš hrozne! A prečo si tak schud-la? Ješ poriadne? Dúfam, že to nie je kvôli mne a ockovi?“ Konečne mi pozrela do očí. Moja mama, tá sladkosť a sebeckosť.
„Ahoj, Klára!“ pobozkal ju zrazu pre mňa neznámy muž a pozrel na mňa.
„Tibor, toto je Miška, moja dcéra. Miška, toto je môj priateľ Tibor!“ Tibor mi podal ruku, ktorú som ignorovala.
„Ty s ním žiješ?“ ozvala som sa prvýkrát.
„Áno, bývame spolu. Ocko sa odsťahoval do Bratislavy, má tiež priateľku. Všetko je už v poriadku. Len o teba sme sa báli,“ povedala ustarostene. A to ma nahnevalo. Odkedy som odišla, ani raz sa o mňa nestrachovali, bolo im to úplne jedno. Mali svoje problémy a na mňa zabudli. A vraj rodičia! Nahnevane som podišla k nej.
„Klameš!“ zvolala som, „tak strašne klameš! Vôbec ste sa o mňa nebáli. Bola som vám úplne ukradnutá ako kedykoľvek predtým, ako vždy. Až keď si ma tu teraz zbadala. Vraj ako hrozne vyzerám. Ja som aspoň ja. Ale ty so svojím prestrojením maskuješ svoju sebeckosť. Vraj ako som schudla, či jem poriadne. Nie, nejem! Tvoje slávne večery, ktoré sa vždy skončili vašimi nechutnými hádkami. A ty chceš, aby som ťa objala. Nenávidím ťa, počuješ, nenávidím!“ kričala som a bolo mi úplne jedno, že sa ľudia začali otáčať. Martin rýchlo vstal, objal ma a viedol preč. Pokorne som sa mu odovzdala. Únik, únik – unikala som všetkému, celému životu, unikala som a skrývala sa v svojich umelých skrýšach. Ale mama zrejme nechcela, aby som unikla. Ona si vyriešila problémy, tak prečo by sa nepozrela konečne aj na svoju dcéru, dieťa, ktorému darovala život, ktorý som ja znenávidela.

Ospravedlňujem sa že pridávam časti až tak neskoro :) Bola by som rada ak by ste si prečítali aj príbeh mojej kamrátky http://www.wattpad.com/story/13171711-saw-you-burning-in-the-rain-saw-you-swimming-in :) Hope you like it