Motýlik

5

...Tak nešťastné oči som nikdy nevidel. Večer som znova išiel von a, zabúdajúc na jej oči, len som jej zavolal „čau“ a odišiel som. V ten večer som sa perfektne zabával. Vrátil som sa až neskoro ráno a našiel som Lenku mŕtvu. Podrezala si žily. Hľadel som na jej bielu tvár, bledé pery a jej oči – mali ten istý výraz ako noc predtým. Vieš, tie oči ma teraz mátajú. Celý jej obraz ma máta: jej chudučká postava skrútená v kaluži krvi akoby sa aj v smrti triasla strachom.
Nechala mi list, kde všetko vysvetlila: vtedy, keď prišla neskoro, bola cestou z tanečnej znásilnená. Moja jedenásťročná Lenka bola znásilnená nejakým starým perverzným prasaťom. Potrebovala sa vyrozprávať, vyplakať a ja som jej len sprosto vynadal. Nemal som na ňu čas ani vtedy ani potom. A keď som si ten čas našiel, ona už nebola schopná o tom hovoriť. Bála sa a bála sa aj mňa, bála sa akéhokoľvek dotyku. Rozumieš, to ja som ju zabil, svojou nedbalosťou. Neobviňovala ma, napísala, že som bol jediný človek, ktorého naozaj ľúbila a že ma bude vždy ľúbiť. Priala mi šťastie a lásku, to, čo ona nikdy nemala.
O rok na to som bol na heroíne. Ale aj keď som našľahaný, stále vidím tie jej oči.“ Zrazu pozrel do mojich očí a jemne sa ich dotkol.
„Mala presne také modré oči ako ty. A mala v nich presne to, čo ty, keď si mi vravela ako veľmi chceš zabudnúť. Ona nemohla zabudnúť. A ani ty nezabudneš...!“ zmĺkol a sklonil hlavu. Nevedela som, čo robiť. Jeho príbeh sa ma dotkol, cítila som slzy, kotúľajúce sa mi po lícach. Chcela som niečo povedať, ale nedokázala som. Čo som mu vlastne mohla povedať? Tu nebolo miesta pre žiadne slová.
Pomaly som natiahla ruku a bojazlivo som sa dotkla jeho vlasov. Zdvihol hlavu a zahľadel sa na moje slzy. A potom ma zrazu objal, nežne a mocne zároveň, akoby sa ma chcel držať, akoby chcel mať niekoho, o koho sa mohol oprieť. Bol sám, tak strašne sám, iba on, droga a zúfalé oči jeho mŕtvej sestry.
Aj ja som ho objímala a potom som ho pobozkala. Nikdy v živote som nikoho nepobozkala prvá, ani len Riša nie, ale teraz som to urobila ako najprirodzenejšiu vec na svete. Jeho pery boli horké, bozkával ma divo, nástojčivo, až bolestne, priam som cítila ako sa snaží načerpať odo mňa silu. Vtedy som ju ešte mala. A bez toho, aby som si to uvedomila, začala som mu tú silu dávať. Jemu a droge. A nielen silu. Začala som dávať i svoje ja, svoj vnútorný svet plný vzdušných snov a smiešnych zásad. Spadla som do priepasti, ktorá ma svojou krásou a hĺbkou neuveriteľne priťahovala, ale z ktorej som sa už nikdy nemohla dostať.
Odvtedy sme zostali s Martinom spolu. Spájal nás zvláštny cit, vlastne to bola láska, ale šialená láska, o ktorej som predtým ani len nepočula. Nedalo sa to porovnať k tomu, čo som cítila k Rišovi. Začala som s ním žiť. Našim som nič nevysvetľovala, jednoducho som si zbalila pár vecí a odišla som. Vracala som sa tam iba pre peniaze, ktoré som vždy dostala. Naši si mysleli, že bývam u Adi alebo Soni, aby som mala pokoj od ich hádok. Boli mi za to vďační a jediný spôsob, akým vedeli svoju vďaku ukázať, boli zasa iba peniaze.
Čo sa týka dávok, Martin a chalani ich vždy zháňali a ja som im dávala všetky peniaze iba na to. Začala som chudnúť, lebo u Martina bolo málokedy niečo na jedenie. No mne aj tak jesť nechutilo. Každé ráno som začínala silnou čiernou kávou, marihuanovou cigaretou, a potom mi bolo vlastne všetko jedno. Išla som do školy, ale už to nebolo to, čo predtým. Školu som vždy neznášala, ale patrila som medzi veľmi dobrých žiakov. Dokonca pár predmetom som sa aj venovala. Bola som najlepšia v angličtine, čítala som anglické knihy a bavilo ma to. Dokonca aj potom ako som sa presťahovala k Martinovi a začala kašľať na školu. S nikým v triede som sa nebavila, zrazu som si s nimi nemala čo povedať. Ráno som prišla zhúlená a keď tráva prestala účinkovať, naklepala som sa z pilúl. Celý deň som tam len presedela, pozerala do nikam a myslela na Martina a chalanov,  ako sa s nimi sfetujem. Áno, to bola naša láska: my dvaja, chalani a drogy. My sme sa mali radi, ale droga bola silnejšia.
Najskôr Martin kontroloval moje dávky a zakázal mi heroín. Sám si pritom pichal častejšie a väčšie dávky, prepadal do toho svinstva hlbšie a hlbšie. A ja som to nedokázala zastaviť. Náš vzťah bol spočiatku neistý, vlastne ja som sa bála. Vedela som ako veľmi viem byť závislá na človeku, ktorého ľúbim, a ako veľmi ma ten človek môže zraniť.
Prvé dva mesiace som ho len veľmi pomaly púšťala k sebe, každý dôvernejší dotyk ma naľakal. Nechcela som mu podľahnúť, bála som sa, že by ma zradil, podviedol, prestal mať rád. A potom som sa o tom rozprávala s Ičom. Ičo sa stal akoby mojím bratom, dôverovala som mu a mala som ho rada. Viem, že to bolo vzájomné. Vtedy, boli sme sami, som mu povedala o svojom strachu. A on len pokrútil hlavou a usmial sa.
„Martin ťa nepodvedie ani nezradí. Má svoj svet a ty si jeho súčasťou. Vieš o ňom priveľa, aby ťa zradil. A má ťa rád. Niekedy radšej ako heroín. A ty na ňom nie si a ani nikdy nebudeš závislá. Už na nikom. Si závislá na niečom inom... To je jediné, čo budeš cítiť!“ V tú noc som nad tým dlho rozmýšľala. Vedela som, že Ičo má pravdu. Ale nesúhlasila som s jedným, že som závislá. Nik tomu neverí, všetci sa snažíme nahovoriť si, že s tým môžeme kedykoľvek prestať, že to robíme len preto, lebo je to pekné, je nám pri tom fajn, zabúdame. Nik neverí, že to potrebuje a nechce bez toho žiť.
V tú noc, keď prišiel Martin domov, nedovolila som mu pichnúť si. Nebol na tom ešte tak zle, takže sa to dalo. Chcela som sa s ním milovať bez drogy. Bolo to krásne! Dovtedy som spávala len s Rišom, vlastne Rišo bol jediný, s kým som spala. Sex s ním bol fajn, ale robila som to vlastne iba preto, lebo som ho ľúbila. Bol panovačný a na mňa asi až priveľmi vášnivý. Martin bol pravý opak. Bol ukrutne nežný, akoby vedel, že nežnosť potrebujem. Nerobil to pre seba, záležalo mu na mne. Bol úžasne pozorný. Keď sa tak na to pozerám, je neuveriteľné, že on – narkoman, vedel byť taký citlivý a chápavý a Rišo, ktorého som tak bezhlavo milovala, bol len využívačný a sebecký. Tá noc nás zblížila. Nešlo o sex, ale o tú dôveru, ktorá prelomila môj strach a neistotu. Jeho oči boli úprimné.
Vtedy som mu uverila a prijala ho. Začala som sa meniť. Zvonka tak, aby som zapadala medzi ľudí, ku ktorým som patrila, vo vnútri si ma zotročovala droga a úžasná spriaznenosť s Martinom. Začala som chodiť do divných podnikov, na miesta, o ktorých som predtým ani nevedela, že existujú. Začala som nosiť iba čierne oblečenie, čierna bola pre mňa úkrytom a skrýšou, v ktorej som sa schovávala pred ľuďmi. Čierne a tmavé farby, voľné šaty, zakrývajúce chudnúce telo, to bol môj nový imdž. Stotožňovala som sa s ním.
Jeden večer sme boli zasa všetci spolu vonku. Sedeli sme pri stole a bez slova popíjali pivo. Chalani si išli von pichnúť, zostala som stáť dnu, s pohárom v ruke a mäkkým úsmevom na tvári, pohybujúc sa v rytme hudby. Martin išiel s chalanmi, ale sľúbil mi, že on si nepichne. Sľub narkomana...! Naivná viera feťáčky...!
Po chvíli som znervóznela. Vyšla som von s čudným pocitom a zrazu som sa ocitla tvárou v tvár Soni, Adi a Riša. Zastala som a nemo som na nich hľadela. Aj oni zastali, úsmevy im zamrzli na tvári a v očiach som im zbadala úzkosť a strach. Vtedy som ich znenávidela ešte viac. Videla som ako si ma prezerajú od hlavy po päty, moje neupravené vlasy, bielu tvár bez líčidiel, sklenené červené oči, hrubé topánky, ktoré som si v poslednej dobe ani nešnurovala. Bola som ich presný opak. Stále nik nepovedal ani slovo, ale videla som, že sa ich zmocňujú výčitky. Bola som kedysi ako oni a hľa – stal sa zo mňa rebel, vydedenec spoločnosti. Určite vtedy nepochopili, do čoho som naozaj spadla, bol to môj vzhľad, čo ich rozľútostilo.