Motýlik

15

„Je to môj chlapec.“
„Koľko ste spolu?“ akoby som sa prebrala. Prečo by som, do pekla, mala
niekomu vykladať niečo o svojom živote?!
„Dlho!“ Pavol si všimol moju zmenu, ale nevzdal to. Myslel si, že len
hrám tú tvrdosť, že som úbohé dieťa, nespokojné s rodičmi a ich príkazmi,
a tak som si našla romantickú lásku. Bral to všetko ako hru, ako malý bláznivý
úsek môjho života, z ktorého musel čo najrýchlejšie ťažiť, aby som to
neskončila a nevrátila sa domov.
Smiešne! Keby vedel ako to je naozaj. Nebola to hra ani puberťácky útek
– bol to môj ozajstný život, realita, ďalší úsek, ale nie malý, a nie bláznivý.
Skôr posledný...
„A čo rodičia? Nechýbaš im?“
„Nie! Otca nemám, zomrel. A mama žije inde, v zahraničí!“ Tak som to
cítila – otec už pre mňa neexistoval a mama žila v inom svete.
„A čo máš rada? Myslím, chodíš rada do kina alebo plávaš...?“ Na to
som vybuchla smiechom. Absurdné – vraj plávanie. Smiala som sa a on
sa usmieval. Hlupák! Chcela som mu ukázať ruku a šteknúť do tváre: Toto
mám rada, ihlu a lieky. A potom vodu, keď do nej pozerám, rozmýšľam
o živote a smrti, o Bohu. A Martina a jeho chladné ruky. A jeho pery, jeho
samého.“ Ale nič som nepovedala. Smiala som sa a vtedy som pocítila prvú
triašku. Boha, potrebovala som si pichnúť.
Rýchlo som vstala a odišla na WC. Mala som poslednú dávku. Pichla
som si to a zostala chvíľu sedieť na zemi, uvedomujúc si to známe teplo
a uvoľnenosť. Potom som sa vrátila k Pavlovi.
„Musím odísť!“
„Kam?“
„Idem za Ičom. Je to môj brat. Ale potrebujem prachy. Daj mi nejaké
a zajtra už budem tancovať.“ Pozrel mi do očí a videl, že neklamem. Dal mi
prachy a ja som odišla. Iča som našla s ostatnými v parku, vravel mi, že tam
bude. Dala som mu peniaze, Pavlove aj svoje, on mi dal dávky na pár dní.
„Je to bordel?“ spýtal sa napokon.
„Nie, je to striptíz-bar. Budem tam iba tancovať. Veď vieš, že by som
to nedokázala urobiť!“ pozreli sme na sebe a ja som zrazu padla k nemu
a silno ho objala.
„Nehovor mu to, prosím ťa! Nechcem, aby o tom vedel. Prosím, nepovedz
mu nič!“ Ičo ma objal a začal hladiť po vlasoch. Vedela som, že mu to
nepovie.
Do baru som sa vrátila až ráno. „Kde si bola?“ spýtal sa Pavol.
„To je moja vec! Poviem ti to hneď – nikdy sa ma na nič nepýtaj. Chodím
si a robím si, čo chcem. A aj budem! Nenávidím obmedzovanie! Povedala
som ti, že budem tancovať a to dodržím. Ale čo robím okrem toho, to je
iba moja vec!“ To ho prekvapilo. Žeby sa mýlil, keď si myslel, že som len
hlúpa puberťáčka, pokúšajúca sa pomstiť rodičovskú prísnosť?
„Dobre! Teraz sa choď pripraviť, dnes večer tancuješ!“ Pripravovala
som sa šesť hodín. Bola som šialene unavená, slabá. Pavol ma poslal spať,
že ma zobudí pred vystúpením. Zobudila som sa sama, ale bola som ešte
unavenejšia ako predtým. Nechcelo sa mi a ani som nevládala tancovať.
Ale vedela som, že musím.
Prišla za mnou Monika, robila u Pavla.
„Musíš sa osprchovať a pripraviť. Tu máš kávu, rýchlo to vypi a poď!“
Na dúšok som prevrhla kávu do seba. A toto ma malo prebrať? Šálka kávy?
Na moje otrávené telo, zvyknuté na pravidelné dávky silných jedov...?!
Trvalo mi dlho, kým som sa osprchovala a v sprche som si pichla dávku.
Predišla som absťáku, cítila som sa fajn, ale stále slabá. Pomaly som sa
obliekla.
„Držím ti palce! O chvíľu začínaš, prídem po teba!“
Nie, nedokážem to! A zrazu som si spomenula. Schytila som môj batoh
a vytiahla odtiaľ malé vrecúško so speedom. Rýchlo som šňupla...
Keď som vyšla na pódium, bola som úplne sjetá. Cítila som sa silná, plná
energie a nádherných pocitov. Heroín a speed – úžasná kombinácia! Zastala
som a pozerala pred seba: všade sedeli muži, chlapi, chlapci, mladí, pekní,
sympatickí, starí, škaredí, odporní... zbláznila by som sa. Teraz som sa na
nich ľahostajne pozerala s vypnutými vlasmi, odhalenou tvárou a stratenými
zreničkami. Začala hrať hudba: moje telo sa premenilo na zvuk, vôbec som
si neuvedomovala jeho hmotnosť, cítila som sa úplne ľahko, vznášala som
sa, mohla som lietať. Pohybovala som sa úplne ľahko, prirodzene, ale im to
pripadalo tak sexy. Musela som byť úžasná: mladučká, chudá a tancujúc tak
oddane, šialene. Bola som vpredu, trošku naklonená a vtedy sa ma niekto
dotkol, chytil ma za nahé plece. Necítila som to jasne, ale prebehla mnou
silná triaška odporu. A oni to považovali za vzrušenie...!
Mala som veľký úspech, veľmi sa im to páčilo. Tancovala som päť hodín,
bez prestávky a bola som hviezdou večera. Keď som sa vrátila do svojej izby,
spadla som na posteľ a v momente zaspala.
Pavol sa pokúšal prebudiť ma, ale nepodarilo sa mu to. Zobudila som
sa až na druhý deň poobede.„Michaela, bola si úžasná!“ zvolal, keď som zišla dolu. Stihla som si už
pichnúť, tak som si vzala pohár s džúsom a sadla k nemu.
„Počkaj, prinesiem ti niečo najesť. Čo chceš?“
„Nie som hladná!“
„Ale musíš byť hladná! Včera si nič nejedla, celú noc si pretancovala,
musíš niečo zjesť!“
„Nič nechcem!“
„Ale...“
„Boha, nič nechcem!“ skríkla som a aj sama som sa nad tým prekvapila.
Pavol mi pozrel do tváre:
„Čo je?“ Pokrčila som plecami.
„Ako to mám ja vedieť?“ Cítila som sa tak čudne, zmätená. Dodnes
neviem prečo, z čoho to bolo. Možno clivota, možno výčitky a možno len
jedna z mojich rodiacich sa nálad.
Odsunula som džús, schytila batoh a odchádzala preč.
„Michaela, kam ideš?“ zvolal Pavol.
„Nemôžem tu vydržať, nedá sa tu dýchať. Smrdí to tu!“ A už ma nebolo.
Vrátila som sa zasa až večer. Celý deň som bola s Ičom, Kajom a Timom
a tak sme sa spolu flákali. To sa mi páčilo, to bola moja rodina, tam som
patrila.
„Radšej s vami zomriem ako by som mala byť bez vás!“ povedala som
im. Začala som pričasto hovoriť o smrti, všimla som si to nielen ja, ale aj
oni. „Bojíš sa smrti, Miša?“ spýtal sa ma raz Martin. Chcela som automaticky
prikývnuť, každý sa predsa bojí smrti. Ale zastavila som sa. Prečo by
som sa mala báť smrti? Aspoň ma vyslobodí z tohto trápenia, pretrhne
bludný kruh, v ktorom žijem, zastaví tento šialený kolotoč. „Nie, nebojím!
Nechcem zomrieť, chcem byť s tebou, ale keď to príde, nebudem sa báť.
Niet prečo. A ja viem, že zomriem s tebou!“ Tomu som verila, tak som
to chcela. Už vtedy som vedela, že ak mám zomrieť, tak len s ním, že to
bude naše ďalšie zblíženie. (Len tie najoriginálnejšie spôsoby zblíženia:
trápenie, lieky, bolesť, heroín, smrť!) Ale nerozmýšľala som, čo by som
urobila, keby ma opustil.
„Nehovor o smrti!“ zvolal Kajo. Báli sa oni smrti? Nechceli priznať, že
ich život je hra, ruská ruleta, v ktorej prehrávajú sami seba a vyhrávajú silnú
skrýšu inštinktu smrti, ktorá ich záhadne vábi a vťahuje dnu? Bez nároku
na cestu späť! Prečo? Prečo to robíme? Prvýkrát som sa nad tým zamyslela.
Prečo sa dobrovoľne ničíme, picháme si jedy? Všetci vravia, že je to naša
vina! Že to robíme, lebo všetko máme, z nudy, zo zvedavosti, pretože sa o nič nemusíme starať.