Zrazu sa dvere rozrazili dokorán. Ako rytier v bielej zbroji sa vo dverách na tom bohom zabudnutom mieste zjavil Max. V tom špinavom zadymenom priestore svietil ako pochodeň. Vlasy sa mu ligotali, mokré od dažďa, a oči mu horeli hnevom. Pozrel mi do očí jeho pohľad akoby zmäkol. Nedokázala som od neho odtrhnúť pohľad.
Prebehol tých pár metrov a odsotil odo mňa toho úchyláka. Letel cez celú miestnosť až narazil do umývadla. Trubka praskla. Z umývadla sa prúdom vyvalila voda a zaliala všetko v dosahu. Jeho, mňa, Maxa...
"Už som tu." Zašepkal Max, ked ma vzal do náruče. Bol mokrý, hrejivý a voňal po mentolkách. Zaliala ma vlna úľavy a konečne som bola schopná nadýchnuť sa. Usmiala som sa šťastná a v bezpečí...
Tak to ale nebolo.
Realita bola iná... krutá, studená a ponižujúca a preto ležiac na ľadových dlaždiciach po... tom, som sa nemohla ubrániť pocitu, že presne toto som si zaslúžila.
Život nieje romantický film kde všetko zázračne vychádza tak ako má. Noták, aká je pravdepodobnosť toho, že by Max čistou náhodou bol práve v tej chvíli v tomto klube na týchto záchodoch aby mohol hrdinsky zakročiť? Smiala by som sa keby situácia nebola taká žalostná.
Zdvihla som sa zo zeme napravujúc si Ethanovu mikinu, ktorú som mala ešte stále na sebe. Kolená sa mi klepali ako listy vo vetre a svoj odraz v zrkadle som takmer nespoznávala. Sledovala som ako mi pramienok krvi steká z rozťatej pery po brade na krk. Bolo to takmer fascinujúce. Neplakala som. Necítila som nič. Len som tam stála a hľadela na svoj odraz neschopná sa pohnúť či spraviť čokoľvek iné. Čo sa dá v takej chvíli robiť?
Pohľad mi padol na kus skla na podlahe. Bolo by až smiešne ľahké zohnúť sa a rýchlym rezom si preťať obe zápästia.
Jasné Layla len zase uteč. Buď sebec a uteč. Nech sa ostatný vysporiadajú s následkami sami no nie?
Vyšla som zo záchodov s ľahostajným výrazom nechávajúc sklo aj myšlienky na samovraždu za sebou a sadla som si k baru. Nemala som peniaze, telefón ani auto. Nevedela som kde som ani kam mám ísť tak čo iné mi ostávalo?
"Tri vodky" kývla som na barmana a rukou som si prehrabla domotané vlasy. Ako v horovom filme mi hlavou prebleskol záber z pred pár minút. Ako ma ťahal za vlasy, šklbal a trhal... Pokrútila som hlavou a kopla som do seba prvého panáka.
"Čo sa ti kurva stalo?" Toľko ku tej pravdepodobnosti.
Otočila som hlavou sa známym hlasom a tentokrát som sa naozaj zasmiala.
"Od kedy nadávaš Sarah?"
Založila si ruky na prsiach a venovala mi ten učiteľský pohľad. "Niečo som sa spýtala."
"Na to nemáš žalúdok." Zamrmlala som a kopla som do seba ďalšieho panáka.
"Skús ma." Očami som študovala jej výraz. Bolo čudné vidieť ju v takom prostredí. Od piet až po odfarbené končeky vlasov z nej kričalo, že tam nepatrí.
Bola som donútená odvrátiť pohľad. "Možno na to nemám žalúdok ja."
Nebyť jej vydeseného zapišťania ani by som si neuvedomila že tretí panák drvím v ruke.
"Au." zamrmľala som a krvavú ruku som si utrela do mikiny.
"Tečie ti krv!" zvýskla.
No nehovor... Prevrátila som očami. "nebolí to".
"Máš v tom črepiny ukáž to sem." Načiahla sa za mojou skrvavenou rukou.
"Nebolí to." Zavrčala som o čosi podráždenejšie a trhla som rukou zabraňujúc jej tak pomôcť mi.
To je pre mňa typické. Neprijať niečiu pomoc...
"Viem, že niesme kamarátky ale vidím, že sa niečo stalo a..."
"Choď domov Sarah." Prerušila som ju uprostred vety odtŕhajúc od nej pohľad.
Nemala som náladu sa s ňou zhovárať. Chcela som len piť, kým alkoholom nenaplním tu dieru v mojom vnútri. Kým nezabudem.
Na Jasona, ktorému som zlomila srdce, na Ethana s ktorým som skoro zlomila posteľ a na Maxa, ktorého srdce som sa snažila všemožne ochrániť.
🎉🎉🎈🎉🎉
Konečne ;)
