I'm a puppet on your strings (SM FF)

•I don't even know your name•

Každým fúknutím vetra sa hladina zavlnila. Práve z nej sa odrážali lúče zapadajúceho slnka, ktoré ma oslepovalo. Piesok bol jemný. Niekde až príliš. Prevládalo bezvetrie. Na pláži nebolo ani živej duše. Keby som sa tu nemusel prechádzať sám. Cítim sa taký osamelý. Pravdou je, že ma každý pozná, každý ma chce stretnúť, odfotiť sa so mnou a pokecať... tých ľudí sú milióny, ale ja potrebujem niekoho, kto sa so mnou bude každý štvrtok prechádzať po pláži, sledovať západ slnka a potom si so mnou pozrie Vamps. Som tak osamelý. Sadnem si do teplého piesku a pozorujem slnko. Práve tu prichádzajú na svet niektoré z mojich piesní. Toto miesto je tak čarovné. Tak čarovné, že tu takmer vždy stratím pojem o čase. A dnešok nie je výnimkou. Rýchlo sa zdvihnem a svižným krokom kráčam na zastávku. Možno je zvláštne, že chodím autobusom ale ak by som sem čo i len raz prišiel na mojom aute, tak by som po prvé, nemal kde zaparkovať, pretože je to opustená pláž, po druhé, už by to nebola opustená pláž, lebo by sem ľudia začali chodievať s nádejou, že ma tu stretnú, po tretie, mohli by ma nachytať paparazzi a to by nebolo veľmi vhodné a po štvrté, ľudia by zistili, kde momentálne trávim čas. Za ten čas, čo som tu, ma ešte nezastavila ani jedna fanúšička počas môjho nazvyme to štvrtkového rozjímania. A to ani nechcem aby sa stalo. Najhoršie by však bolo, keby ľudia zistili, že sa budem tu, na Floride, zdržiavať ešte nejakú tú dobu.

Pozrel som sa na hodiny a zistil som, že musím začať utekať a tak sa aj stalo. Keď som došprintoval na zastávku, môj autobus práve odchádzal. Z posledných síl som začal naznačovať, že chcem nastúpiť a autobusár otvoril dvere. Vyzeral naozaj vystrašene. Začal som sa báť, či nemám niečo na hlave. Aha, práve mi to došlo. Asi to nebude tým, čo mám na hlave ale mojou hlavou. Z vrecka som rýchlo vytiahol okuliare a nasadil si ich. Nastúpil som a snažil sa tváriť nenápadne. Kúpil som si lístok a sadol si úplne dozadu. Niekedy by som naozaj chcel mať život normálneho tínedžera.

Autobus sa začal veľmi napĺňať a ľudia stále nastupovali. Vtom som zbadal ako nastupuje jedno dievča. Malo svetlohnedé vlasy, modré oči a na sebe naozaj nádherné šaty. A vtedy to prišlo. V mojej hlave sa zapol nejaký gombík a už som z nej jednoducho nemohol spustiť oči. Nemohol som sa prestať dívať na jej krásne oči. Uprene som sa na ňu neustále pozeral. Vtom sa začala hrabať v taške. Zazvonil jej mobil a ona ho zodvihla. Nemohol som vnímať, čo hovorí. Bol som do nej absolútne zahľadený. Pri každom slove, ktoré vyslovila sa pousmiala.

Neprestávaj sa usmievať, prosím.

Nemohol som z nej odlepiť oči. Nemohol, proste sa to nedalo. Po prvýkrát som si zložil okuliare. Stále som ju nenápadne pozoroval a každým svojim pohybom si ma získavala ešte viac. Každým úsmevom si ma obmotávala okolo prsta ešte viac a ani o tom nevedela. Odrazu zložila. Na perách jej však ešte stále ostal úsmev, ktorý sa avšak postupne vytrácal.

Nie, neprestávaj sa usmievať, prosím!

Jej pohľad sa zrazu dostal na mňa. Už ma asi odhalila. Jemne, naozaj jemne sa usmiala. Úsmev som jej opätoval. Otočila sa. Stále som z nej nemohol odtrhnúť oči. Pravdepodobne znova zacítila pohľad a znova sa otočila. Usmiala sa. A ja tiež. Odrazu sa otvorili dvere a väčšina ľudí vystúpila. A ona sa stratila v tej mase. Pohľadom som prehľadával celý autobus, no naozaj musela vystúpiť. Úsmev mi rázom sklesol. Nasadil som si okuliare. Nevedel som na ŇU prestať myslieť.. Nevedel som si JU vymazať z mojej hlavy. Jej úsmev, jej vlasy, jej oči. Presne tie ma najviac dostali.

Rozhádzala si celé moje vnútro. Už tam neexistuje nič, len TY. A ja ani neviem, kto si. Koľko máš rokov? Nič. Nič o tebe neviem.

Keby som tak vedel tvoje meno.

Keby som tak vedel ako sa voláš. Ani nevieš, čo si vo mne porobila. Ani nevieš, ako ma to ubíja.