I'm a puppet on your strings (SM FF)

•Patience•

,,Poprosím vás 2 lístky na Kruh," poviem predavačke. Podá mi lístky a my vchádzame do kina. Zas a znova.
,,Dnes máš nejakú super náladičku," povie Claret akože ironicky, no ironický podtón hlasu jej nikdy moc nešiel.
,,Mhhh," zamrmelem.
,,No tak, čo sa zas stalo?" spýta sa.
,,Nič sa nestalo," poviem.
,,Ale ja to na tebe proste vidím," povie.
,,Vážne, nič sa nedeje," ubezpečujem ju mojim veľkýýýýým klamstvom. Sadáme si keď to akurát začína.
,,To mi ešte povieš," povie s úškrnom.

Nemôžem jej to povedať. Musím sa na to opýtať. Nesmiem o tom hovoriť. Musím vedieť pravdu.
Takto nejak prebieha hádka môjho nerozhodného vnútra. Zrazu mi zabzučí mobil. Je to Bob. Poslal mi správu. Otvorím ju. Nieee. Toto neposlal! Mohol mi poslať TÚ fotku Claret? Chce ma ešte viac rozčúliť, alebo? Pozriem sa na Claret a zistím, že mi akože nenápadne nakúka do mobilu.
,,Musím ísť na... ehm... na záchod," povie a odíde.
,,P-počkaj," zakričím po chvíli až sa zrazu celé kino otočí na mňa. Svetlá z plátna mi dostatočne osvietili tvár a už som započul len veľké pišťanie a kričanie dievčat, ktoré kričali moje meno. Polovica kina sa ku mne rozbehla. Snažil som sa aspoň odísť zo sály, no desiatky dievčat ma nenechali odísť.
,,Ó- môj- Bože!" skríkli, keď sme zo sály konečne vyšli.
,,Ty ko-ko-kos!"
,,Teraz už môžem zomrieť!"
,,S-Shawn... áááááá!!!"
,,Prosím, mohla by som sa s tebou odfotiť?" spýta sa ma jedna. Stále sa snažím vyjsť z kina, no uvedomil som si, že to asi len tak ľahko nepôjde. Zastavil som.
,,Určite áno!" poviem a dievča začne škriekať. Ku davu fanyniek sa pridalo dalších 50, ktoré sa nazbierali počas cesty. Keď sme sa konečne dostali pred kino, už som nemohol spraviť ani krok. Fanúšičky ma obkľúčili a všetky strašne škriekali.
,,Môžete prestať kričať, prosím?" skríknem tak, aby ma všetky počuli.
,,My len nemôžeme uveriť, že sme ťa stretli," ozve sa jedna.
,,Odfotíš sa so mnou?"
,,Aj som mnou."
,,Aj ja chcem!"
,,Aj ja, prosím." Ozvú sa všetky naraz.
,,Poprosím vás, aby ste boli tichšie a áno, so všetkými sa odfotím," poviem a sadám si na schody. Všetky si posadili okolo mňa. Už im neutečiem. Alebo?
,,Nie je to tam Justin Bieber?" skríknem a prstom ukážem na náhodného okoloidúceho.
,,Kde?" ozvú sa zborovo a rozutekajú sa preč. Rýchlo sa postavím a začnem utekať.
,,Uteká!" skríkne jedna a všetky sa odlepia od falošného Justina.
Zrýchlil som. Zabehol som za roh a rýchlo som vošiel do nejakej kaviarne. Všetky dievčatá stále bežia. Asi som sa ich zbavil. Dúfam! Nasadil som si okuliare a kapucňu. Z kaviarne som vyšiel a kráčal som smerom na autobusovú zastávku.

Ja: Prečo si odišla?
Claret: (Píše)
Ja: ???
Claret: (Videné)
Ja: Prečo neodpisuješ??
Claret: (Videné)
Ja: ???
Ja: Môžeme sa stretnúť?
Claret: (Píše)
Claret: Nie, nemôžeme
Ja: Prosím. Potrebujem vysvetlenie.
Claret: (Videné)
Ja: Prosím
Claret: (Videné)
Claret: (Píše)
Ja: Taak?
Claret: (Videné)
Ja: Už ma to prestáva baviť!
Claret: Nepotrebuješ vysvetlenie..

Dosť ma to ubíja. Ubíja ma fakt, že Claret sa so mnou nerozpráva vlastne kvôli sebe samej. Ale ja ju chcem späť! Keby som tak mohol ešte raz zacítiť vôňu jej vlasov. Keby som tak ešte raz mohol započuť jej smiech. Keby som ju ešte raz mohol vidieť a dostať vysvetlenie. A odpovede na všetky moje nezodpovedané otázky, ktoré mi vŕtajú hlavou. Keby bolo keby...

A som tu zase. Sám, nepochopený a očarený západom slnka. Z môjho štvrtkového rozímania sa stalo každodenné rozímanie. Každý, každučký deň tu trávim minimálne tri hodiny. Odvtedy, čo sa so mnou Claret prestala rozprávať je to už jeden týždeň. Volal som jej minimálne 35-krát, no vždy to ignorovala. Odvtedy sem chodím každý deň. Odvtedy sú moje dni smutné a moje srdce chladne. Želám si len, aby tam nevyhasol ten posledný plamienok. Plamienok, ktorý bol kedysi mohutným ohniskom. Ohniskom, ktoré celé horelo len a len pre Claret.
Rozhodol som sa odísť, pretože mi začala byť celkom zima, keďže slnko už zapadlo.
Vychádzam z pláže a v mobile si stále prehliadam fotky Claret. Zrazu započujem cvakanie foťáku. Rýchlo zdvihnem hlavu. Paparazzi! Toto nemôže byť pravda! Do frasa!
,,H-hej!" skríknem a mladík sa rozuteká. ,,Stoj!" začnem za ním bežať, avšak stihol nastúpiť do auta a odfrčať odtiaľ. Nasadil som si teda okuliare, na hlavu som si dal čiapku a rýchlo som kráčal na zastávku. Toto snáď nemôže byť pravda. Nemám veľa času. Fanúšikovia zistia, kde trávim čas, zistia, kde trávim každý deň a už sa ich tak jednoducho nezbavím. Veď iba po tom incidente v kine ma začali zastavovať ľudia každý deň. Pri nákupe v obchode, sedení v parku, jedení v reštaurácií... Už mi ani tie okuliare veľmi nepomáhajú! Mám taký pocit, že dnes je posledný deň, kedy ma fanúšikovia pri troche šťastia nebudú všade prenasledovať. Zajtra už budem vivesený v každých novinách na úvodnej strane. Musím to využiť a ísť poslednýkrát do kina! Rozhodol som sa ísť na Kruh, ktorý tam dávajú takmer vkuse. No a ja som naposledy musel odísť. Tak si to už aspoň konečne pozriem!

Kúpil som si lístok úplne dozadu. Prišiel som tam a sadol som si s okuliarmi a kapucňou. Musel som vyzerať ako terorista. V mobile som si začal prehliadať fotky Claret. Bože, ona je tak dokonalá. Nevedel som, že dokonalosť existuje, pokým som nestretol ju. Každý kúsok jej tela je absolútne dokonalý. Bez jedinej chybičky. Odvrátil som zrak od mobilu a zapozeral sa na párik sediaci len pár sedadiel odomňa. Boli tak zlatí. Chlapec stále hladil to dievča po vlasoch a neustále jej prízvukoval, aká je krásna. Ó Claret, toto sme mohli byť pokojne my dvaja. Zrazu si do radu pred nich prisadolo nejaké dievča. Hneď ma upútalo svojim správaním a vystupovaním. Na hlave malo kapucňu a stále ťukalo do mobilu. Vtom sa otočila akoby zistila, že sa na ňu pozerám. Jej pohľad ma dostal, no nemohla si to kvôli okuliarom všimnúť. Jemne sa usmiala. Počkať! Ktoré dievča chodí samo na horor? A takýto úsmev má len jediné dievča! Ihneď som sa postavil a prisadol si k nej.
,,Je tu voľné?" spýtam sa.
,,Hej," odpovedá bez jediného pohľadu.
Dám si dole okuliare a pozerám sa na ňu. Hodnú chvíľku si ma nevšimne, no zrazu sa naše pohľady stretnú. Claret sa postavila a snažila sa odísť. Nie! Nie znova. Tento raz ju už nenechám odísť.
,,Počkaj!" poviem pre tentokrát už potichšie.
,,Shawn, ja.... musím odísť," povie.
,,Nie! Už ťa nenechám ísť!"
,,Ale ja... ja..."
,,Clar, nie!" skočím jej do reči.
Sadne si. Pozerá sa na mňa akoby som jej zabil sýkorku.
,,Vôbec mi to nemusíš vysvetľovať, ak nechceš," poviem. Len sa na mňa pozerá. A mierne pokrúti hlavou.
,,Vôbec to nebudeme riešiť, dobre," dodám.
,,Radšej mi povedz, ako sa má ehmm... Jax." Vkuse mi o ňom hovorila. No naozaj, väčšiu kravinu som sa už spýtať nemohol.
,,Fajn." povie. ,,Má blchy," dodá. Následne nastalo to trápne ticho. Otázky mi jednoducho došli. V mojej hlave ostalo prázdno.
,,Vážení diváci, veľmi sa vám ospravedlňujeme, ale film Kruh dnes nebude premietaný. Kruh si samozrejme môžte prísť pozrieť v náhradnom termíne. Za vzniknuté nepremietanie sa ospravedlňujeme," ozval sa hlas niekde pred nami. Aspoň ten nás zachránil pred dlhým trápnym tichom.
,,Tak, ja... ja pôjdem," zakoktávala sa Claret.
,,Nie. Prosím, nechoď," naliehal som.
,,Alee, veď... keď... ehmm... tak čo tu budeme sedieť, autisticky pozerať na čierne plátno a ešte sa tváriť, že nás teší prítomnosť jeden druhého? A že sa vôbec nič nestalo? Že sme úplne v pohode a že... že sa nič nedeje?" skríkla a všetky oči v kine boli na nej.
,,Claret..." zašepkal som. ,,Shawn, ja už takto nemôžem... nejde to... proste sa tvárime akoby sa nič nestalo a taktiež sa tvárime, akoby sme sa doteraz jeden druhému nevyhýbali. Nejde to!" začala kričať a plakať.
,,Clar, poď," postavil som sa a odviedol ju von zo sály. Keď sme konečne vyšli, Clar sa na mňa zavesila a rozplakala sa ešte viac.
,,Ja... ja... som proste z toho všetkého v riti. Všetko to s tebou a s," odmčala sa a zašepkala: ,,s Derekom ."
Takže Derek. Zostal som ako zamrznutý stáť pred kinom.
,,Ja... ja... musím ísť," povie a vzpriamene sa postaví.
,,Nechoď, prosím." žobrem. ,,Musím."
,,Ale..." začnem. ,,Prepáč," povie a odíde. Ani sa nepohnem. Chcel som na ňu aspoň zakričať a presvedčiť ju, aby ostala, síce neviem na čo, ale nešlo to. Pomalým krokom som vyšiel a šiel sa prejsť do neďalekého parku. Zlomený. Celkom zlomený. A zmätený. Z Claret. Stále ma necháva celkom zmäteného.

Viem, že by som nemal sedieť v parku bez čiapky, okuliarov a bez akéhokoľvek 'zamaskovania,' ale už to je aj tak jedno. Najradšej by som šiel domov. V mobile si prezerám všetky fotky a vymazávam väčšinu nepotrebných. Napríklad tie z koncertov alebo z dovoleniek. Jednoducho sa potrebujem nejako zamestnať. Vypnem mobil a chytím si hlavu do oboch rúk. Zvláštne, že som ešte nestretol žiadnych fans. Asi dokážu vycítiť, kedy ich naozaj nemám chuť vidieť. Nieže by som svojich fanúšikov nemiloval, to nie, len na nich proste nemám náladu. Nestáva sa to často. Zatiaľ som neodmietol nikoho, kto ma požiadal o fotku, jedine keď sa to vážne nedalo. Ale teraz by som to asi spravil. Po prvý raz v živote by som ich asi surovo odmietol. Určite by to nebolo pekné, ale iné riešenie nevidím.
Zrazu zbadám akúsi skupinku dievčat. Asi ma hľadajú. Postavím sa a odchádzam. Robím to pre ich dobro. Po pár metroch sa poobzerám a nikde ich nevidím. Kráčam ďalej. Cesta by mala viesť až na pláž, no a potom si môžem vziať taxík, alebo ísť autobusom.

,,Shawn!" započujem hlas. Asi ma už našli. Zrýchlim. Až po chvíli si uvedomím, že ten hlas poznám.
,,Shawn!" Otočím sa. Claret ku mne dobehne a udychčaná sa ma chytí za rameno, aby sa o mňa mohla podoprieť. ,,Claret? Čo tu robíš?" spýtam sa. ,,Shawn ja," zhlboka sa nadýchne: ,,môžme sa porozprávať?"

Trošku to naťahujem😋
Čo hovoríte na She'll be the one?❤️