„Na dobré podanie!"
Už to bude nejaká doba, čo sa poznáme. Pravdu povediac, poznám ho prakticky celý život. Už ako malý ma otravoval na každom kroku. Stále hyperaktívny a usmievavý, nikdy nevediac, kedy prestať. Nezáležalo, ako som ho od seba odstrkoval, vždy, aj keď pomerne urazený, bežal za mnou. Bol otravný, no ani som sa nenazdal a už som ho považoval za svojho priateľa. Aj k volejbalu ma priviedol práve on. Ten jeho prirodzený talent, výdrž, odhodlanie, to všetko ma uchvátilo. Neviem ako sa to stalo, neviem prečo, ale vždy som mal pocit, že ma pri sebe potrebuje.
„Makki!"
Ako malý bol neskutočne uplakaný a už vtedy si dokázal získať srdce každej ženy. Stačilo sa len sladko usmiať, milo poprosiť, použiť ten jeho prirodzený šarm a nikto mu nevedel povedať nie. A presne túto jeho vlastnosť som toľko nenávidel. To, že si dokázal všetko zaslúžil len vďaka peknej tváričke. Vďaka tomu sme sa na krátky čas dosť pohádali. Ako malý som bol jeho presný opak, vlastne stále som. Bolo pre mňa prirodzené povedať, keď sa mi niečo nepáčilo, aj keď vtedy o niečo otvorenejšie. Nahneval sa na mňa a s plačom utiekol. Nepamätám si presne, čo som povedal, no na ten následok sa nedá zabudnúť.
„Dobrý zásah!"
Bol už večer a on neprišiel domov. Jeho mama volala tej mojej, či náhodou nie je u nás. A mne hneď došlo, čo som urobil. Vybehol som z dverí a prenasledovaný vinou ho šiel hľadať. Možno je to zvláštne, no vedel som, kde asi bude. Bolo tu totižto také naše tajné miesto. Medzi stromami, pri rieke, tam, kde sa slnko dotýkalo horizontu. Utekal som, čo mi sila stačila a keď som to miesto už konečne videl ... sedel tam. Kolená pritlačené k hrudi, tvár skrytá pred svetom.
'Tvoji rodičia majú o teba strach. Vráťme sa ... a neplač' No on sa ani nepohol. Uslzená tvár, stále pomerne urazená. Akoby sa táto jeho stránka niekedy zmenila.
'Prečo by som s tebou mal ísť? Veď ma predsa nemáš rád' Vtedy síce vyzeral odhodlane, no som si istý, že akonáhle by sa úplne zotmelo, vrátil by sa. Lenže tu nešlo len o to. Mal som možnosť napraviť svoju chybu. Prišlo mi, že bezo mňa je stratený, že on je oslňujúci kráľ a ja jeho neohrozený rytier. Už vtedy som vedel, že ma pri sebe potrebuje.
No to som ešte nevedel, že aj ja jeho.
„Skvelá prihrávka!"
Ako vravím, poznám ho už dlho. Vtedy sme spolu trávili veľa času. Prakticky všetok. A ani teraz tomu nie je inak. Za ten čas som sa o ňom veľa dozvedel. Čo všetko má rád, aké veci by chcel raz urobiť, jeho sny, tajomstvá, obavy ... Tak prečo aj po toľkých rokoch neviem, čo má teraz v pláne?
~~~
Nechajte ma to spresniť. Už to bude asi tretí deň, čo sa chová divne. Ale teraz nemyslím normálne divne, pretože on je divný celý. To teraz jeho divnosť stúpla a ja neviem, čo to má celé znamenať.
„Oi Iwa-chan, nepodáš mi vodu? Je hneď vedľa teba" povedal tým jeho nevinným hláskom, z ktorého by nejedno dievča omdlelo. Lenže ja nie som žiadna baba.
„Uhádol si. Môžeš si ju podať aj sám. Ale hlavne ..." chcel som trochu ovládnuť hnev, čo sa mi ale vôbec nepodarilo, „prečo mi k sakru ležíš na bruchu?!" Ak by som mal byť presný, najlepšie by to vystihovalo slovo lono. To však povedať nahlas mi prišlo trápne, tak som zostal pri bruchu. Akože pochopím, že po mne chce podať veci, to robí zvyčajne a normálne by som možno aj zvážil možnosť poslúchnuť, urobiť dobrý skutok ako sa vraví, ale teraz ... „A nepozeraj sa na mňa tak!"
YOU ARE READING
One Plus Four [IwaOi,SK]
FanfictionIwaizumi sa musí deň čo deň potýkať s Oikawovými vtipmi, z ktorých nemalo ráz stráca zdravé myslenie. No Oikawove zvláštne správanie vyvrcholí skúškou, pred ktorou nie je úniku. Je v tom celom niečo viac, než len bezduché slová?