One Plus Four [IwaOi,SK]

Five

„Nevadí! Ďalšia bude naša!" Zápas pokračoval, sekundy ubiehali. Očividne sa aj naši spoluhráči konečne do toho pustili naplno. Raz sme skórovali my, druhý raz oni. Súboj bol vyrovnaný.

Akurát šiel podávať Oikawa. Aspoň nám získa zopár bodov. To sme si všetci mysleli. Karasuno bolo vyčerpané, no m sme na tom neboli o nič lepšie. No fakt, že mal Oikawa out ma zarazilo. On sa nám len s úsmevom ospravedlnil, že do podania vložil až priveľa sily. Ostatní to nebrali nejak vážne, aj toto sa občas stane. No nie dnes. Nie teraz.

„Oikawa!" zakričal som naňho. Ďalšie slová boli zbytočné. Presne vedel, čo som tým myslel. Prikývol.

Čas sa krátil. 25:26. Stále nie je nič stratené. Stačí sa len viac sústrediť, chytiť tú loptu, zasmečovať. Som predsa ich eso. Kedy sa na mňa viac spoľahnú, ak nie vo chvíľach, ako sú tieto? Lopta mimo ihrisko. Oikawa sa po nej rozbehol. Stihol ju zachytiť, no nešla tým správnym smerom. Toto bude ťažké zasmečovať. No musím to skúsiť. Z vypätím posledných síl som vyskočil a trafil loptu dúfajúc, že prejde. Prosím prejdi!

Písknutie píšťalky. Ohlásenie konca zápasu. Krik a radosť z druhej polky ihriska. Naozaj ... naozaj sme prehrali? No čísla hovorili jasne. Ako po každom zápase sme sa navzájom uklonili a poďakovali za dobrý zápas. Všetci sme pomaly šli do šatne. Bez úsmevov. Bez dobrej nálady. Len s nenávisťou, čo sme urobili zle. Určite si každý niečo dával za vinu, že práve on mohol celý zápas zachrániť.

„Nevadí! Nabudúce ich porazíme. Veď to bol len priateľský zápas" Kindaichi sa snažil rozveseliť zachmúrený tým. Zbytočne.

„Nehovor, že to bol len zápas. Každý zápas je dôležitý" odsekol Yahaba. Nato už nikto nič nepovedal.

„Mal by sa k tomu vyjadriť aj kapitán" povedal Hanamaki, keď sme už skoro všetci boli prezlečení. Oikawa mu nevenoval ani pohľad. Ostalo ticho.

„Prečo si neprišiel načas?" ozval som sa, akoby predchádzajúca otázka ani nezaznela. Povedal som to vklude, až s chladným hlasom. Oikawa si však len začal obliekať bundu, stále mlčiac. „Na niečo som sa ťa pýtal!"

Úsmev. Falošný. „To vieš, prišlo za mnou jedno dievča a chcelo po mne, nech s ňou idem na rande. Bolo také zlaté, že som nemohol odmietnuť"

Rozbehol som sa k nemu cez šatňu a schytil ho za golier košele. „Nerob si zo mňa srandu!" Celé to vo mne vrelo. Najradšej by som mu jednu natiahol. Buď za klamstvo, ktoré práve povedal alebo za prístup. Naozaj si myslíš, že je práve teraz čas na žarty?!

„Poďte, nechajte ich" Hanamaki zmizol vo dverách. Ostatní sa na seba otázne pozreli, no nasledovali jeho príklad. Ostal som tu s ním sám.

„Prečo mi klameš! Čo sa stalo naozaj?" Nepozeral sa mi do očí. Úsmev mu z pier zmizol. Nebránil by sa, aj keby mu práve teraz dám päsťou do tváre.

„Tch" odsekol som a pustil ho. Nemalo zmysel sa to z neho snažiť dostať. Keď sa raz zaťal, odpoveď ste z neho nedostali. No prečo to nechce povedať. Prečo nie mne.

„Iwa-chan ... Čo keby ti to poviem, až keď mi na niečo odpovieš ty?" Pohľad už mal pevný, aj keď stále trochu nerozhodný. Váhanie. Strach. Prosba.

„Čo také?" Nemal som náladu na hry. Nemal som náladu na klamstvá. Ako eso som dnes úplne zlyhal.

Ticho. Len tam tak stál a mlčal. Stratil som trpezlivosť. „Keď sa budeš chcieť opäť normálne baviť, napíš" zobral som svoju tašku a šiel ku dverám.