One Plus Four [IwaOi,SK]

Sex

„Nad čím premýšľaš?" Oikawa ku mne mierne naklonil hlavu, aby sa mi lepšie pozrel do tváre. Keďže ale stále nemal dobrý výhľad, prevalil sa na brucho a zdvihol na lakte. „Vyzeráš zamyslene"

„O minulosti" Ruky som mal za hlavou a oči upieral na strop izby. Moja odpoveď ho však nijak neuspokojila, keďže sa mierne zamračil.

„To je široký pojem" Hlavu mi opatrne položil na hruď a jemno sa usmieval. Asi ho upokojovalo počuť tlkot môjho srdca. Prstami pravej ruky sa mi začal hrať s látkou trička. „Buď presnejší"

„Napadlo ma, ako si sa mi pokúšal povedať, že ma miluješ" Očividne ho moja odpoveď prekvapila, keďže jeho ruka zastala. Vďaka vlasom som mu nevidel do tváre, no tipoval by som, že sa červená. Vôbec sa v tomto nezmenil.

„Skôr by som to nazval vyznanie. Proste ... chcel som len, aby si vedel, čo k tebe cítim" argumentoval svoje činy. Bol to však len iný spôsob ako povedať moje tvrdenie. Menej zahanbujúci spôsob.

„No aj tak si si nemohol vybrať nič ľahšie" Pri toľkých spomienkach a mojom prehnanom chovaní som sa nad tým musel pousmiať. „Celé to mohlo skončiť oveľa horšie. Čo by si robil potom?" K tejto téme sme sa nevrátili od jeho prebudenia. Nevzbudzovala v nás príjemné pocity. Žiadne prekvapenie.

„Čo by som robil, keby si mi city neopätoval? Hm ..." Jeho ruka opäť pokračovala v hre s mojím tričkom. Silno o odpovedi uvažoval, akoby sa nad ňou nikdy pred tým nezamýšľal. „Asi by som proste šiel ďalej. Dokázal by som prijať tvoje rozhodnutie, aj keď ťažko. No nikdy by som sa nezmieril, keby už nie sme spolu aspoň ako priatelia"

„Nemyslel som zrovna toto. Čo keby si sa neprebral? Čo keby operácia nebola úspešná a ty si už nikdy nemohol opäť hrať?" Už len tie myšlienky ma desili. Predstava, že by sa niečo z toho naozaj naplnilo bola horšia než nočná mora. „Keby som na tvoju úžasnú hádanku neprišiel, povedal by si mi to do očí?"

Uchechtol sa. „Alebo by som vynašiel iný spôsob, ako ti to naznačiť"

„Chceš povedať zbabelý spôsob" Hlavu konečne otočil tak, aby sme si videli do očí a bradou sa mi oprel o hruď.

„Náhodou to bol veľmi vynaliezavý nápad" ohradil sa. Oči sa mu mierne leskli a ofina trochu padala do tváre. Aký to krásny pohľad.

„To teda bol. No aj tak, čo ťa to napadlo?" Stále som nechápal, prečo mi to proste nepovedal. Ušetrilo by to toľko problémov a nedorozumení.

„Bál som sa ti to povedať" priznal po chvíli ticha. „Preto som chcel, aby si nato prišiel sám. Cez volejbal. Nie mysľou, ale srdcom. Logikou by si nato nikdy neprišiel. Preto, keď som sa prebral a ty si tam sedel vedľa mňa, so slzami v očiach a tuho si ma objal, vedel som, že si na to prišiel. Proste som to cítil" Tričko ho už prestalo zaujímať. Prstami mi začal kráčať po hrudníku, striedajúc ukazovák a prostredník. S pohľadom na ne pokračoval. „Bol som strašne šťastný"

„Toľko problémov, čo mi privodil. Raz ma dostaneš do hrobu" pravou rukou som mu skrížil cestu a preplietol si s ním prsty. To teplo ma upokojovalo. „Kedy máš ďalšiu rehabilitáciu?"

Nerád hovoril o zranení, no v poslednej dobe bol o niečo veselší. „O týždeň. Mala by byť posledná" Očividne bol rád, že s tým skončí. Ako ho poznám, ak by mohol, už dávno by bol na ihrisku s ostatnými.

„Treba to vydržať. Všetko dobre dopadne" Prepletenú ruku som si prisunul bližšie k tvári a nežne mu pobozkal bledé jazvy na zápästí. Ten sladký úsmev na jeho perách mi doslova tavil srdce. Trochu som zvážnel. „Nabudúce, nech to bude čokoľvek, proste mi to povedz" Už žiadne tajomstvá.