One Plus Four [IwaOi,SK]

Four

Konečne nastal čas ísť domov, teda v mojom prípade čas na tréning. Keďže zajtra máme priateľský zápas, o ktorom mi moji spoluhráči skoro nezabudli povedať, musím sa pripraviť. Nehodlám ich šetriť len preto, že to nie je súťažne. Do každého zápasu treba vkladať maximum.

Všetko šlo ako vždy. Výnimkou sú nejaké povzbudivé slová trénera a rady, ktoré sme počuli už stokrát. Neponocovať, nezraniť sa, dobre sa stravovať a podobne. V očiach každého jedného je zapálená drobná iskra, ktorá sa každou hodinou len viac rozpaľuje. Túžba vyhrať je jasne hmatateľná a to ešte ani zápas nezačal.

Oikawa sa musel pre niečo vrátiť do triedy, že vraj si niečo zabudol. Povedal, že je hneď späť, tak ho mám čakať pri skrinkách a nech ma ani nenapadne mu utiecť. V škole už tak či tak skoro nikto iný nebol, pretože tréningy bývajú dosť dlhé. Mechanicky som otvoril skrinku a vytiahol z nej topánky. Upútal ma však malý list, čo sa pomaly zniesol na zem. Žeby milostný list? Vylúčené. Pomaly som ho zdvihol a otvoril.

Koľko je jeden plus štyri?

To si ako robí srandu?! Takže nestačí, že vie, kto som, otravuje ma po večeroch, ale dokonca ma chce otravovať aj v škole! Navyše ako spoznal, ktorá skrinka je moja? A to som nato už skoro zabudol. Toto už je za hranicami. Ak mi to do dvoch dní nepovie sám, prejdem na iné metódy ako to z neho dostať.

„Už som to našiel- Ó, žeby vyznanie lásky? Ukáž, ukáž" natešene ku mne pribehol Oikawa a v očiach mu to len iskrilo zvedavosťou.

„Nič také. Je to len bezvýznamný kus papiera" S nezáujmom som ho pokrčil a hodil do batoha. Oikawa pri tom pohľade skoro vyskočil z kože.

„Niečo také nerob! Vieš koľko si s tým musela robiť starosti? To chceš naozaj pošliapať jej city?"

„Veď ti predsa vravím, že žiadna 'ona' neexistuje" Batoh som si prehodil cez plece a vydal sa na cestu. On bol za sekundu prezutý a upaľoval za mnou.

„Tak od koho to potom bolo? A čo sa tam písalo? No ták Iwa-chan, povedz~" Tá jeho doternosť niekedy nepozná hranice. Niečo také ako osobné veci ti nič nevravia?

„To s tebou nemá nič spoločné" Vyzeral nespokojne, no jasne videl, že sa o tom ďalej odmietam baviť. Ak to on nie je, je zbytočné mu to vravieť a ak je, prídem nato. Tak ako tak, teraz sa to ešte dozvedieť nemusí.

Ticho sa s nami pomaly tiahlo. Obaja sme asi mali v mysli kopu iných vecí. Kráčali sme pomaly, bez slova, akoby sme nechceli narušiť ten pokoj, čo medzi nami panoval. Len s ním sa dokážem dorozumieť bez slov. Prostý pohľad, gesto rukou alebo len hlasný výdych, to všetko akoby presne chápal. Ani sa ho nemusím opýtať, a už pri pohľade do jeho očí viem, že odpoveď by bola takoyaki. Ten jeho úprimný úsmev človeku dokáže zdvihnúť náladu za stotinu sekundy.

„Myslíš, že zajtra vyhráme?" Oči upieral na nebo. Akoby tam hľadal niečo, čo je pre mňa neviditeľné. Odpovede? Záhady? Ba naopak otázky? „Ah, veď načo sa vôbec pýtam, jasné, že ich porazíme!" Opäť sa pokúsil o úsmev, no tento nebol nenútený a úprimný. Pochybnosť. Snaha skryť obavy. Snaha vyzerať bezstarostne. Naozaj si myslel, že by som si niečo takéto nevšimol?

„Dáme do toho všetko. Sme predsa tým, sme v tom všetci spolu. Ak prehráme nebude to ničia chyba. Navyše nezabúdaj, že som eso. Každú jednu nahrávku od teba zasmečujem a získam nám tak víťazstvo" Nebol som si istý, či som zvolil správne slová, no stačil jeden pohľad a vedel som, že som urobil správne.

Nadvihnutie kútikov, mierne privretie očí. Zatúžil som mať pri sebe fotoaparát. S oblohou sfarbujúcou sa do tmava, no stále s miernym svetlom pri horizonte. Dokonalá príležitosť. Toto je Oikawa. Nie ten, kto sa ma stále snaží vytočiť, nie ten, kto sa na seba snaží upútať všetkú pozornosť, nie ten, kto je sebavedomí a vždy vie, čo chce. Nie. V skutočnosti Oikawa pociťuje to, čo my. Strach z prehry. Obava, že sklame svojich spoluhráčov. Nerád sa pozerá pred seba, pretože väčšinou vidí len temný tieň. Nechce sa zaoberať budúcnosťou, lebo ju sám nepozná a vie, že je plná nástrah. Nie je však strachopud. Má odvahu. Sebavedomie. Skvelého ducha. Len to v ňom treba prebudiť. Nechce urobiť prvý krok. No nie je to strachom. Akoby len na niekoho čakal. Niekoho, s kým by mohli spoločne čeliť budúcnosti.