Hrdinka

Polnoc

Bola polnoc. Bežala som cez Jefferský les smerom k rieke. Často som takto trávila noc. Nemohla som zaspať. Môj mozog nedokázal vypnúť. Už tri roky som nespala. Keď som mala šestnásť, mali sme autonehodu. Bol to zázrak, že som vôbec prežila. Od toho dňa som iná. Som opak môjho ja.
„Hlavné mesto Monaka je? Rebecca?"
„Čo? Prosím? Pýtali ste sa niečo?"
Malo to však svoje nevýhody. Cez deň som bola oveľa nesústredenejšia ako v noci. Málokedy som reagovala na otázky. Bolo to, akoby som snívala a predsa nie. Akoby som kráčala v sne, v nejakej vzdialenej krajine. Ďaleko od ostatných, ďaleko od reality.
„Mamííí, som doma, s kamoškami pôjdeme večer von. Ok?"
Mama opäť varila. Už mi to začína liezť na nervy. Vždy je toho tak veľa, že to nikto nedokáže pojesť.
„Ok. Ale len na pizzu a do pol noci si doma. Inak prečo si nezjedla palacinky, čo som včera robila?"
Prevrátila som oči. A už je to tu zasa. Tie jej výčitky, že mi nič nechutí.
„Tak, sorry, mami, nemám báchor." Odvrhla som a ponáhľala som sa do izby. O polnoci prídem ťažko. Dnes bude riadna žúrka!
„Rebi, čo myslíš? Nie je to super? Ďaleko od rodičov, všade samá hudba... Hovorila som ti, že máš s nami chodiť častejšie."
Popravde, veľmi sa mi to tu nepozdávalo. Nemám rada ruch, hrmot a dunenie reprákov. Cítim sa  čudne, ako obkľúčená. 
„Jasné, je to tu super!" Zaklamala som.
Musím sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať. Ale ako?
„Bell, ja... Idem si prepudrovať nos."
Zdrhla som. Konečne. Utekala som k toaletám, aby nebolo podozrenie. A potom som zmizla. Zadným vchodom.
Doma som sa preobliekla a utekala som do lesa. Vždy je to lepšie ako párty. Ten čerstvý vzduch je na nezaplatenie. Počujete tlkot svojho srdca, krákanie vrany, žblnkot vody a vidíte tmu. Krásnu, čiernu tmu. V tme vidíte všetko. Vidíte tam svoje myšlienky, ktoré sa do nej vnárajú až pokým nezmiznú. Vidíte tam seba.
V tom niečo zaburácalo. Stromy okolo mňa sa začali triasť. Vrany začali hlasnejšie krákať. Tma sa zmenila na čiernobielu. Bála som sa. Prvý raz v živote som sa naozaj bála. Nebol to ten obyčajný strach, ktorý cítite, keď zbadáte pavúka. Ja som sa bála o život. O svoj život. O život mojich najbližších.
Mužský hlas sa hlasno rozozvučal. Muselo ho byť počuť po celom meste. Muselo ho byť počuť na kilometre ďaleko. Chcela som sa uštipnúť a zobudiť sa. Nechcela som si priznať, že toto je skutočnosť. Je to realita. Môj život. Náš svet.
„Neprechádzajte hranicami mesta! Nevychádzajte z domu! Varujem vás! Mesto sme obkľúčili. Vyslobodiť sa nemôžete. Ste zajatci."
Pozrela som sa na hodiny. Práve odbila polnoc.