Hrdinka

Neznámy

       

Život sa mení. Prudko, nekontrolovane a zbesilo sa s nami rúti. Niekedy ho držíme pevne v rukách. Inokedy kľačíme na  kolenách a nevieme kam ďalej. Ocitneme sa v situáciách z ktorých niet úniku. Nevieme ich ovládnuť, nevieme nájsť opraty. Vidíme iba tmu a sivobiele prázdno. Nedokážeme sa pozerať ďalej. Pozeráme priamo – iba na to, čoho sa bojíme alebo s čím si nevieme rady. Ja som sa pozerala priamo na neho. V jeho očiach som videla hnev a krutosť. On vo mne videl iba slabú korisť. Kmital rukami, prehnane gestikuloval a kričal. Bola som z toho všetkého vyčerpaná. Na dne svojich síl, bez štipky radosti. Náhlivo sa otočil a s buchotom zavrel dvere. Po dome sa ozýval hlasitý treskot jeho arogancie.  Kľúče zaštrngotali. Zmizol. Nateraz. S trpkou bolesťou som sa zdvihla a zastrela závesy. Možno... Možno by tu bola šanca na útek. Možno sa zachránim. Plamienok nádeje silno zablikal. Rozbehla som sa a ocitla sa v kuchyni. Za kuchyňou sa nachádzala priestranná chodba. Tá chodba viedla von. Schytila som kľučku,  zhlboka sa nadýchla a stačila. Zamknuté. Ten grázel! Idiot! Búšila som do dverí, plakala som a dupala nohami. Nič nepomáhalo. Nič ma nedokázalo zachrániť.

„Héj, pššt! Upokoj sa. Toto ti  aj tak nepomôže." Ozval sa mužský hlas. Bol mi známy, ako by som ho už niekde počula.

„A čo mi má potom pomôcť?! Čo?! Ty debil! Aj ty ho poslúchaš? Všetci sa mu klaniate? Už vám úplne šibe?!" Slová sa mi rútili z úst ako vodopád.

„Prestaň. Znieš ako nahnevaná veverička." Smial sa mi. Znovu som treskla do dverí.

„A ty ako  naivný somár!" Dvere sa otvorili. Spoza nich na mňa vykukli modré oči. Postavil sa priamo predo mňa s pohľadom strateného šteniatka. Jasný poskok. Obyčajný vôl. Plavé vlasy sa mu stáčali do kudrliniek. Vyzeral ako nevinný anjel.  Z tváre mu sršala dobrota.

„Ty si záchrankyňa. Ty jediná to tu môžeš dať do poriadku. Zachrániš mesto, mňa, mojich priateľov, no najprv musíš zachrániť Rona." Neho? Prečo? Neho sa predsa zachrániť nedá.

„Keby to bolo všetko také jednoduché. Keby som vedela ako, tak to urobím. No, naňho by som sa vykašľala. Nezaslúži si to. On je rád tam, kde je." Papuľnato som odpovedala. Ja sa nepodám.

„Ron nepoznám nič iné. Ver mi, on nie je šťastný. Akoby sa ti žilo, ak by ťa nikto nemal rád?" Vypučil na mňa prosebné oči.

„Ale on netúži po tom, aby ho mal niekto rád! Chápeš?!" Škriekala, no môj chvejúci sa hlas prezrádzal neistotu.

„Lebo to nikdy nezažil. Lebo mu nikdy nikto žiadnu lásku nedal. Ak chceš, rozpoviem ti náš príbeh. Aj ten jeho." Prikývla som. Potichu som si sadla na koberec a započúvala sa do nôt sladkého hlasu a príbehu ich  mladého života.