Hrdinka

Precitnutie

Lúče svetla ma jemne pošteklili na nose. Pootvorila som rozospaté oči. Spala som? Ako je to možné? Ako je vôbec možné, že po troch rokoch bdenia som dokázala zaspať? Pretrela som si viečka a lepšie sa poobzerala. Kde to som? Sedela som na baldachýnovej posteli v prekrásnej izbe. Vedľa mňa trónilo krémové kreslo, ktoré bolo otočené na veľký priestranný balkón. Pomaly som sa zdvihla z postele a pristúpila k balkónu. Jemný vetrík mi nadhodil strapaté kučery. Nahla som sa zo zábradlia. Výhľad mi poskytol pohľad na koruny mohutných stromov. Ďaleko za hustým lesom som uvidela svetlá. Malé iskričky nádeje. Naše mesto. Môj domov. Moja rodina. Smutne som prešla k dverám a otvorila ich. Ocitla som sa v úzkej bielej chodbe. Na môj vkus tu bolo až priveľa izieb. Dlážka pod mojimi nohami sa leskla a mramorové schody sa stáčali do veľkého oblúka. Bohaté, no pochmúrne. Stále som však nezistila, kde som. Kam som sa to dostala? Zo včera som si pamätala iba útržky. Drobné ničím nezaujímavé útržky. Potok, šum lístia, húkanie sovy. Zamyslela som sa. Musím si predsa spomenúť! Havranie vlasy. Tlkot môjho srdca. On. Pomaly sa mi začali vynárať spomienky. Prehrávali sa mi v hlave ako film. Ako veľmi zvláštny film, ktorý je prirýchli na to, aby ste si z neho všetko zapamätali.

„Nie. Už som ti povedal, že tam nemáte ísť. Ste úplne nanič. Každý deň sa tu s vami naťahujem, ale výsledky nie sú žiadne!" Rukou trieskal od zlosti o stôl. Pritiahla som sa k dverám, ktoré viedli do kuchyne alebo obývačky. Nebola som si tým celkom istá, no počula som štrnganie pohárov a vrzgot stoličiek. Ucho som priložila k zárubni a sústredila som sa. Ten hlas by som spoznala aj na kilometre ďaleko. Hlboký, záhadný a zlovestný. Hoci som ho tak veľmi nenávidela, dokázala by som ho počúvať hodiny. V mojich ušiach znel ako pesnička.

„My sme sa snažili." Odvetil neznámy jemnejší hlas. Pokúšala som sa si ho s niekým spojiť, no nedalo sa.

„Snažiť sa nestačí! Jack, pozri sa, trénovali sme na to dlho. Pripravovali sme sa na to celé roky. Je to naša povinnosť! Nemôžeme sklamať! Chápeš?" Nechápem. Zamrvila som sa a lepšie som sa natočila smerom k hlasom.

„Čo ak to nechcem. Čo ak už nechcem byť tým chlapcom, ktorý bezhlavo bojuje?", povedal Jack.

„Ak to nesplníš, neprežiješ. Sám sa o to postarám!" Vyhrážal sa. Ja sama som sa zľakla. Mám radšej odísť? Môžu zistiť, že ich počúvam? Nastalo hlboké ticho. S napätím som čakala na to, čo sa bude diať ďalej.

„Ak rada neustúpi, vyhodíme mesto do vzduchu. Ak nebudeš pracovať podľa mojich rozkazov, zhoríš ako fakľa. Zhoríš v plameňoch ako ten najväčší zbabelec. Presne tak, ako všetci ľudia, ktorí tu žijú. Ja sa zastaviť nedám. Obetoval som tomu svoj čas. Dal som sľub. A ten sľub dodržím!" Zachvela som sa. Zomriem? Nie. Musím niečo vymyslieť. Ale čo? A ako? Ako sa zachránim? A ako zachránim ostatných?

„Ron, ty... Ty necítiš. Nemáš srdce." Náhlivo bez rozmýšľania vyhŕkol Jack.

„Zmizni! A pamätaj na moje slová! Jedna chyba a tvoj život skončil!" Dvere sa zabuchli. Jack zmizol. A ja som tu ostala sama. So zvieraťom bez srdca. Sadla som si na zem. Môj život sa skončil. Ron. To meno mi stále zvonilo v hlave. Vynáralo sa pred mojimi očami, akoby to bolo volanie osudu. Bol krutý a zlý. No aj tak som neverila, že v jeho srdci nie je ani štipka dobroty. Záblesk lásky. Neverím, že nedokáže cítiť. Každý z nás niečo cíti. Ja verím, že to dokáže aj jeho srdce. Musím zistiť, na čom mu tak záleží. Za čím sa tak veľmi ženie. Musím v ňom prebudiť dôveru ku mne. Odkiaľ však zobrať tú odvahu? Ako zahodiť strach? Vstala som a presunula sa naspäť do postele. Zakryla som sa prikrývkou a prehodila sa na bok. Otvoril dvere. Napätie v izbe sa zvyšovalo. V mojej hrudi bubnovalo tisíce bubienkov. Ľadové kroky sa ozývali po miestnosti. Prudkým pohybom otvoril okno, sadol si na kreslo a zdvihol pohár k perám. Odpil si z neho a ráznym pohybom ho položil na stolík pri posteli. Oči som zdvihla priamo k nemu. Usmiala som sa a zvodne som si odhrnula vlasy z čela. Zaškeril sa a pohodil hlavou na stranu. Posadila som sa a prekrížila si nohy.

„Šípková Ruženka sa nám konečne zobudila!", zvolal so smiechom v očiach.

„Prečo som tu?!", vyhŕkla som plná odvahy a energie.

„Lebo chcem, aby si tu bola." Odpovedal jednoducho, jeho oči sa vyhýbali mojim a putovali po miestnosti.

„Lenže ja nechcem, aby som tu bola! Chcem byť doma! A ty, ma teraz pustíš, inak z toho budeš mať veľké problémy! Je ti to jasné?!", kričala som vzdorovito. Možno prirýchlo na to, aby som si stačila uvedomiť, čo hovorím. Zamračil sa. Jeho tvár očervenela. Prudko sa otočil na mňa, postavil sa a sotil ma späť na posteľ.

„Nie! Tebe nech to je jasné! Nikam nepôjdeš! Problémy budeš mať jedine ty!"

Ahojte! Každý komentár, vote, follow ma nesmierne poteší a posúva dopredu. Ďakujem za vašu podporu! ❤️