Hrdinka

V pasci

Listy naokolo sa rozleteli. Víchor naznačoval blížiacu sa búrku. Všetko do seba navzájom zapadalo. Všetko sa snažilo naznačiť, že je to preč. To dobré je preč. Môj život je preč. Zmenil sa v okamžiku jednej sekundy. Zrazu som ostala sama. Nemala som okolo seba nikoho. Kamaráti a moja rodina boli odo mňa vzdialení ako ten najvzdialenejší bod v oceáne. Dostať sa k nim bolo nemožné. Sadla som si na trávu a oprela sa o strom. Husté gaštanové vlasy som si prehodila cez plece. Na tvár mi padali slzy veľké ako hrach. Ako sa to stalo? A prečo? Prečo niekto potrebuje naše mesto? Prečo nás nechcú nechať žiť? Aké ironické...

Ešte pred hodinou som bola úplne obyčajným dievčaťom. Dievča s krivým úsmevom na perách. Dievča, ktoré povedalo všetko, čo malo na srdci. Bola som to ja. Tá, ktorá mala svoje sny. Tá, ktorá sa ich snažila uskutočniť. No zrazu všetky sny odleteli do ďalekých výšin. Rozplynuli sa ako hmla. Zdvihla som sa. Bolo skoro ráno. Jedna hodina. Mobil zapípal. Vytiahla som ho a skontrolovala správy.

„Si v poriadku?" Mama. Odpísať som jej však nemohla. Vedela som, že by ma tí ľudia vystopovali. Prišli by na to, kde som. Lepšie bude, ak nikto nebude vedieť, kam kráčam. Zrazu som začula šum a dunivé zvuky.

„Ten posledný dom bol smiešny, čo myslíte? Pozerali na nás ako teľatá."

Rozhovor ozbrojencov sa niesol cez les. Rýchlo som sa prikrčila a schovala sa za blízky krík.

„Hej. Boli zvláštni. Problémy asi robiť nebudú. Ak hej, podáme si ich." Zadržiavala som dych a dúfala som, aby si ma nevšimli. Odišli. Prešli. Uľavilo sa mi. Takže robia obhliadku domov. Čo ak zistia, že tam nie som? Čo sa so mnou stane? Tu to určite bezpečné nebude. Som na okraji lesa. Mala by som sa pohnúť trocha ďalej. Tam neprídu. Rozbehla som sa a obzerala sa za seba. Nado mnou preletel orol. Kráčala som stále hlbšie a hlbšie do lesa. Až keď som už nevládala kráčať ďalej, sadla som si. V hrobovom tichu sa ozýval žblnkot potôčika, ktorý obmýval korene starých stromov. Tu som ešte nikdy nebola, vždy som sa bála ísť až tak ďaleko. Teraz mi toto miesto ale pripadalo najbezpečnejšie. A keď zasvietil mesiac, cítila som sa ako v rozprávke. Svätojánske mušky poletovali a ich svetlo sa odrážalo na hladine vody. V tom som začula kroky. Dunivé, hlboké kroky, ktoré sa mi vrývali pod kožu. Prichýlila som sa bližšie k stromu. Kroky sa blížili. Blížili sa každou stotinou sekundy a ja som čím ďalej, tým viac strácala dych. Moje srdce sa rozbúšilo. Nájde ma? Je toto môj koniec?

„Ale, koho to tu máme?" Zasmial sa hlbokým hlasom. Naše pohľady sa stretli. V jeho divokých tmavých očiach som zbadala niečo, čo som nečakala.