Hrdinka

Mne neunikneš

„Ale, koho to tu máme?" Zasmial sa hlbokým hlasom. Naše pohľady sa stretli. V jeho divokých tmavých očiach som zbadala niečo, čo som nečakala. Hľadela som do očí šelmy. Šelmy, ktorá iba čaká na svoju korisť. Oči plné drobných zábleskov ohňa. Zábleskov sily, krutosti a arogancie. No, v hlbinách jeho pohľadu, sa skrýval náznak citu. Možno predsa len niečo cíti. Veď je človek, ako ja. Nie, to nie je možné. Som naivná. Uškrnul sa.

„Takže, ty mi neodpovieš? Nič sa od teba nedozviem?" Odrazu v ňom splanul hnev. Rýchlosťou blesku ma silno chytil za zápästie a pritlačil k stromu. Medzi nami bol iba centimeter priestoru. Centimeter zanedbateľného priestoru. Na perách som cítila jeho dych, strácala som sa v očiach, ktoré boli temnejšie ako tá najčernejšia tma. Takto zblízka som si mohla všimnúť, aký je krásny. Jeho tvár vyzerala, akoby ju vytesal antický sochár. Prehrabol si havranie vlasy a zamračil sa.

„Vieš, že by si tu nemala byť? Nevieš snáď, čo robíš?", opýtal sa ma. Presúval sa okolo mňa s pohľadom predátora.

„Ja..." snažila som sa odpovedať s námahou. No, môj strach bol oveľa silnejší. Môj strach mi to nedovolil.

„Čo ty? Stratila si snáď reč?", zasmial sa z plného hrdla. Akoby ho tešilo, že sa ho bojím. Akoby v sebe nemal ani kúsok súcitu.

„Neviem. Skrátka som tu. A teraz idem, tak čau!" pokúsila som sa o útek. No, skôr než som spravila jeden krok, zastavil ma. Schytil ma, akoby som bola iba pierko. Vtedy som pochopila, že ak by chcel, môže ma jedným pohybom zabiť . Jeho sila bola ako z iného sveta.

„Kam si myslíš, že ideš?" naklonil hlavu na stranu.

„Ja? Nikde. Iba som sa chcela ísť pozrieť na ten strom," vytrúsila som zo seba. Trápnejšie som snáď ani odpovedať nemohla.

„Na strom? Hej? A čo také úžasné tam je? Nebodaj na ňom rastú cukríky?" povedal s úškrnom na perách.

„Nie. Ja... ja, neviem." Striaslo ma. Čo bude so mnou? Ublíži mi?

„Ako sa voláš?" Vypučila som naňho oči. Načo to potrebuje vedieť? Nemôžem mu to povedať. Čo ak ublíži mojej rodine?

„Caroline." Zaklamala som.

„Pravdu!" Zahučal. Zľakla som sa. Prstom mi pozdvihol bradu vyššie a zapýril sa. Išiel z neho strach. Netušila som, ako mu mám uniknúť. Vedela som, že moje šance by boli márne.

„Rebecca. Volám sa Rebecca." Rozplakala som sa. Vodopády sĺz sa mi samé drali z očí. Znovu sa na mňa pozrel. No vyzeral akoby zmäkol. Možno predsa v ňom bolo kúsok živého. Kúsok nezničeného dobrého ja. Objala som ho. Vlastne, ani neviem, prečo som to urobila. Možno som si myslela, že mi to tak prejde. Že zrazu bude všetko v poriadku, že ma pustí. Dúfala som, že na mňa bude aspoň milý. No on urobil presný opak. Zdrapil ma a tiahol hlboko do lesa. Po lícach sa mi kotúľali slzy. On nereagoval. Akoby aj? Mal ľadové srdce, plné črepín bez súcitu. Bol zviera. A ja, hoci, som sa ho neskutočne bála, cítila som aj niečo iné. A to ma hnevalo. Robilo ma to ešte zraniteľnejšou, než som bola. On vedel, že má nado mnou moc. Vedel, že si nemám ako pomôcť. Tešilo ho to. Húkanie sovy prerušilo ticho medzi nami. Nadskočila som. Na chvíľu zastal. Svalnatá hruď sa mu vypla. Jeho oči znovu našli moje. A vtedy, keď som sa naňho pozrela ja, s výčitkami v očiach a skleneným pohľadom, pohladil ma. On ma pohladkal po vlasoch.

„Ja som sa tak zľakla. Kam ideme?" usmiala som sa naňho.

„Neboj sa. Bola to iba sova. Je ich tu plno. Niekedy v noci sa na ne pozerám. Sú také múdre a pritom také hlúpe. Presne ako ty."

„Čo tým myslíš?" Pred sebou som videla stále viacej stromov. Les bol stále hustejší a hustejší.

„Strkajú hlavu do toho, do čoho ich nič nie je!", zakričal. Uskočila som od neho. Bolo mi nepríjemne, keď bol takýto. No on takýto bol. On bol nebezpečný. Utekala som, čo mi sily stačili. So strachom v očiach som pozerala na cestu pred sebou. Nevedela som, kam sa môj útek uberá. Cesta predo mnou sa zvažovala. Čím ďalej, tým viac, bola strmšia a užšia. Kamienky pod mojimi nohami zašuchotali. Spadla som. Spadla som do hŕby lístia. Musela som vyzerať strašne. Vlasy som mala od hliny a prachu. Tvár vyblednutú, plnú strachu a bezmocnosti.

„Mne neutečieš, Rebecca. Mne nie." Pred očami som zbadala kruh malých hviezdičiek. Zrazu sa mi zatočila hlava. Odpadla som. Posledné, čo som videla, bol on. Jeho lícne kosti sa vypínali a vlasy mu poletovali vo vetre. Všetko stíchlo. Všetko utíchlo, keď sa pohol. Mal moc nad všetkým. Všetko mal pod kontrolou. A keď sa sklonil a svojím typickým pohybom si prehrabol vlasy, aj vtáci na stromoch prestali čvirikať. Dokonca aj ráno ustupovalo pred nocou. Noc ešte stále svojim závojom zahaľovala krajinu.