Emma

Časť 7

Ráno som sa zobudila na strašný buchot. Bála som sa otvoriť dvere a zísť dolu po schodoch. Stála som si ku dverám a počúvala. A to som asi nemala robiť. Dvere sa otvorili a mne trepli celou silou do spánku. Už si pamätám iba ako som padala na zem a nič viac.

Z POHĽADU NATÁLIE

Vyšla som na chodbu, už oblečná v oblečení na behanie, keďže chodím behávať každé ráno. Kútikom oka som zbadala, že sa niekto rúti hore schodmi. Vbehla som naspäť do izby a hodila sa do postele.

Tak toto bude vysvetlovanie pre Emmu. O ničom nevie. Mala by som ísť varovať rodičov. S trasúcimi nohami som sa vzdialila od postele ku dverám, chvíľu som počúvala a potom vyšla. Na ceste ku spálni rodičov som začula strašný krik:,,Nie! Emma preber sa! No táák!"

Na to už vyšli aj rodičia zo spálne a ponáhlali sa k Emminej izbe v domienke, že ja som to kričala. Bežala som hneď za nimi.

Obi dvaja ostali ako skamenení stáť. Jemu sa zatiaľ podarilo zdrhnúť. Rýchlo som sa snažila si nájsť mobil a volať záchranku. Rodičia zatiaľ boli pri Emme.

Pribehla som za nimi:,,Záchranka tu bude za chvíľu. Ako jej je? Dýcha vôbec?"

Rodičia sa na mňa pozerali ako na nepríčetnú. Tak to som si mohla myslieť. Zakázali mi behávať, ale ja som chodila aj tak bez dovolenia. Ale teraz to necham tak. Dôležitá je Emma.
Zohla som sa k nej. Tep sa mi podarilo nahmatať aj keď bol veľmi slabučký.

Rodičom konečne došlo čo sa stalo. A nasledoval poriadný výbuch. ,,Čo tu zase on robil? Zabijem ho."

,,Otec kľud! Volala som záchranku. Za chvíľku sú tu. Prosím vás zachovajte pokoj. Ide tu o Emmu. Keď zistíme, teda záchranari zistia čo jej je tak budeme musieť zabezpečiť lepšie opatrenia, aby sa už Emme nič nestalo."

,,Áno! Nataly má pravdu. Len teraz sa prosím vás venujme tomu aby vôbec prežila. Hovorila si, že tep si jej nahmatala?"

,,Hej. Už počujem záchranku. Idem pred barak." a hneď ako to dopovedala vyletela z domu.

Záchranarov odprevadila na miesto činu a oni začali Emmu preberať. Po pätnástich minútach sa prebrala. Bola úplne zmätená. No to bolo ešte slabé slovo. Chcela zdvihnúť hlavu ale nepodarilo sa jej to. Rodičia sa zľakli a Natália si radšej sadla na posteľ.

Mladá záchranarka sa hneď ujala slova: ,,Slečna, viete ako sa voláte?"

,,Áno. Emma Weigelová."

,,Dobre a teraz skúste pohýbať nohami. Áno presne tak. Nič vás pri tom nebolí? "

,,Nie. Malo by niečo?" spýtala sa a nahodila pohľad typu-čo sa stalo?.

Záchranárka sa zasmiala: ,,Keby vás niečo bolelo, bolo by to zlé. Veľmi zlé. A teraz pohýbte rukami a vzápätí aj hlavou. Podľa vášho výrazu typujem, že vás nič nebolí. Dúfam, že sa nemýlim."

Emma radšej nic nepovedala. Pripadala si akoby niečo zlé urobila. Alebo skôr akoby tí ľudia čo tu pobehovali netrafili cestu do blázinca. Nečujne si vzdychla.

Natalia si všimla, že sa na ňu čudne zazerá. A potom pochopila. Neznášala, keď jej niekto sedel na posteli. Bolo to iba jej kráľovstvo. Ostatní mali vstup zakázaní.

,,Ja viem Emma. Nemala by som tu sedieť, ale musela som. Inak by som asi odpadla od nervozity a nedočkavosti čo ti je. Záchranári hovoria, že pravdepodobne ti dvere jednu "vrazili" a ty si sa naľakala a ostala v šoku. Neboj je to už v poriadku. Máš aspoň týždeň pokoj od školy. Asi ti začínam závidieť." dopovedala a miestnosťou sa ozval jek zvonivý smiech.

Emma stále na ňu hľadela ako keby videla ducha, ale Natália iba mykla plecom a odišla z miestnosti. Nezabudla poriadne trepnúť dverami. O minútku na to znova vletela do izby.

,,Emma? Nechcela by si ísť z tej zeme radšej na posteľ?"

,,Hej a uvítala by som keby si mi pomohla." odpovedala a nezabudla pridať aj trošku zo svojej drzosti.

,,Záchranari ešte niečo riešia s rodičmi,ale do nemocnice ísť a nimi nemusíš."

,,Vysvetli mi už konečne niekto čo sa stalo?" Emma už neskrývala svoje podráždenie.  Natália stuhla a ostala stáť na mieste. Ibaže mala to v povahe. Vedelasa vyvliecť z každej situácie:,,Emulienka moja zlatá. Áno ale najskôr by si sa mala vyspať."