Emma

Časť 6

Čo tu henten chce. Tento svet sa asi načisto zbláznil. Rodičia sa na mňa pozerali akoby som niekoho zabila. Čo sa zase do riti stalo? To sa hádam môže stať len mne...

,,Emma sadni si prosím ťa. A varujem ťa ostaneš tu kým ťa nepustím do izby!" varoval ma otec. No zbohom. Zapípal mi mobil vo vrecku ale nechala som ho radšej tak. ,,Čo sa stalo? A prečo tu je henten?" pýtala som sa s mierne roztraseným hlasom. ,,Ten chalan má aj meno Emma! Ale poďme radšej k veci." ,,Martin nás prišiel upozorniť na tvoje správanie v škole. Podľa jeho rozprávania nie je tvoje správanie veľmi slušné na to ako sa ťa snažíme vychovať. Tento monokel čo má pod okom si mu spravila ty?" mierným ale zato nahnevaným hlasom sa ma pýtal otec.

,,Otec, čo ti tu tento natáral? Veríš mu? A povedal ti aj to za čo ho má? Za to že je najväčší hajzel na škole a nevie mi dať pokoj? Podľa tvojho výrazu vidím, že nie." ,,Správaj sa slušne! Ešteže mám dobré nervy." rypla si mama. ,,Idem vám to poporiadku vysvetliť, keďže neviem čo vám tento tu natáral." Pomaly som začala s vysvetľovaním. Samozrejme, že som trošku preháňala a snažila som sa aby uverili mne a nie Martinovi. Rodičia krútili hlavou a ani raz ma nevyrušili. Otec v tvári úplne očervenel a sestra na mňa pozrela so sprisahaneckým pohľadom. Vedela som, že nasleduje výbuch. Nikto to nečakal. Otec sa zrazu postavil a prešiel k Martinovi: ,,Ešte raz sa dotkneš mojej dcéry tak uvidíš, že sa nezaobídeš len s jedným monoklom. A teraz, kým ti pekne hovorím odíď z tohto domu."  Martin ako na povel sa postavil, pozdravil a odišiel preč. Ako som si všimla otec ešte neskončil: ,,Emma, Natalia(to je jej sestra) chceli sme vám niečo s mamou povedať, ale keďže sa toho dnes veľa udialo necháme to na zajtra. Teraz choďte do svojích izieb."

S dupotom som vyšla po schodoch a zabuchla som za sebou dvere. Od hnevu sa mi do očí nahrnuli slzy, nezvládla som to a spustila som po dverách na zem. To som už nevydržala a rozplakala sa ako malé dieťa.

Začula som tiché klopanie na dvere. Zistila som, že to je Natália podľa rytmusu klopania, na ktorom sme sa dohodli. Rýchlo som si utrela oči od sĺz a otvorila som. V tichosti vošla a zavrela za sebou dvere:,,Počula som ťa plakať a tak som prišla. Netrebe ti nejako pomôcť?"
Trošku som sa pousmiala. Páčilo sa mi aká bola vždy priama a na nič neváhala. ,,Čo sa tak usmievaš?" spýtala sa s iskierkami v očiach. ,,Páči sa mi na tebe, že si vždy priama a vieš všetko povedať na rovinu. Chcem ti poďakovať za všetko ty moja malá sestrička." To už aj ona nevydržala a spustila sa jej slzy. Ale to bolí slzy šťastia. Postavila sa zo stoličky a pribehla ku mne na posteľ. Objala ma tak silno až mi to vyrazilo dych.

,,Aj ty si úžasná sestra. Síce niekedy ma vieš poriadne nahnevať, keď mi rozkazuješ ale aj tak si ťa vážim ako nikoho. Mám nápad! Nešli by sme zajtra sa odreagovať na bicykloch?" Sršala z nej radosť a oči mala plné očakávania. ,,No vieeš už som dohodnutá s jednou kamoškou, " videla som ako jej posmutnela tvár, ,,ale kvoli tebe som to schopná zrušiť!" Ani som to nestihla dopovedať a už skákala po celej izbe.

Keď som si ľahla do postele a rozmýšľala som aký to bol zlý deň a potom sa obrátil na dobrý.

No to som nevedela čo ma ešte čaká, keď sa zobudím.

Venované:
EmliaHavov zo ❤-čka