Šumenie mora ma odjakživa akýmsi zvláštnym spôsobom utešovalo. Dokázala som stráviť celé hodiny na tvrdých a ostrých skalách, počúvajúc ten upokojujúci zvuk. Pozorovala som vtáky, ktoré lietali ponad mrazivé vlny a želala si, aby som raz našla pokoj a slobodu ako oni. Sledovala som západ slnka, ktorý bol zakaždým iný a jedinečný. Dívala som sa na vychádzajúci mesiac, na Lunu, ktorá bola mojou jedinou priateľkou.
Nebo bolo posiate hviezdami a ja som s pootvorenými ústami hľadela na tie nekonečne vzdialené gule. Túžila som sa ich dotknúť, no vedela som, že keby som to skúšala, Luna by ma zastavila.
Zakaždým som opakovala stále to isté. Moje argumenty chabli a ja som si uvedomovala, že čím dlhšie sa snažím presvedčiť Lunu, aby ma nechala odísť, tým viac som po tom túžila.
„Keď si to tak vezmeš.. vôbec to nie je také zlé. Možno by som sa spálila.. ale čo na tom záleží? Aj tak miznem. Vieš, zvykla som byť v ohni. No teraz som tu, v popole niekoho, kým som bola. Trochu zvrátené, nemyslíš? "
YOU ARE READING
LUNA
Short StoryNiektorí ľudia sú ako hviezdy. Nájdu svoju polovičku žiariť blízko seba, iní sú zasa ako mesiac a slnko. Sú si súdení, no nikdy sa nestretnú
