LUNA

/9/

Teplo, no zároveň veľký chlad som cítila každou minútou zreteľnejšie. Svetlo mi vypaľovalo zreničky čím viac narastalo. Urobila som krok vpred, až kým som nenarazila do pevnej hrudi, ku ktorej som sa schúlila. Hlavu som položila k jeho srdcu, ktoré nádherne bilo a zhlboka som dýchala. Hladil ma po chrbte, kde moje krídla zmizli. Bola z nich spŕška popola, v ktorom som stála. No nezáležalo na tom.

Čiernota mizla. Hviezdy okolo mňa začali žiariť zreteľnejšie. Luna sa na mňa zdiaľky usmievala a každou sekundou strávenou v jeho objatí svoj striebristý jas zväčšovala.

Oči som žmúrila, pretože biele svetlo sa stalo neznesiteľným. Zvuky a hlasy pri mojich ušiach boli príliš hlasné. Dialo sa toho naraz až priveľa. Chcela som kričať, utekať, letieť. No pravdou bolo, že som sa nedokázala ani len pohnúť.

Všetko okolo mňa silnelo. Mala som pocit, že nebude trvať dlho, kým ma to zabije. Nezvládala som ten nápor, cítila som, ako každá jedna bunka v mojom tele horí. Pálčivá bolesť v hlave a na rukách ma nútila kričať, no nevydala som zo seba ani hlások.

„Milujem ťa, Luna," povedal zamatovo jemný, no zároveň mužný a hlboký hlas. Všetko utíchlo. Tieto tri slová viseli vo vzduchu. Pípanie utíchlo, biele svetlo sa stalo znesiteľným a ja som konečne cítila, ako sa moja hruď nadvihuje v pravidelných intervaloch. Tieto tri slová vo mne spôsobili hotovú explóziu. Výbuch, po ktorom som konečne otvorila oči.

KONIEC.