Začínalo byť chladno. Prichádzala zima, temné obdobie. Morský vzduch bol vtedy ešte studenší, preto som si brávala niekoľko vrstiev oblečenia, aby som úplne nezamrzla. Zakaždým som so sebou ťahala teplú huňatú deku, na ktorej časť som si sadla a do zvyšku sa obalila, aby som nič nevystavovala mrazu.
Prekvapovalo ma, že sa stále objavoval. Každý jeden deň podišiel ku mne, sadol si a rozprával. Mala som pocit, že jeho ústa sa nikdy nezastavia. Netušila som, či sa zhovára so mnou, alebo s Lunou.
Zaujímalo ma, aký mal hlas. Stále som si ho predstavovala zamatovo jemný, no pritom mužný a hlboký. Ako ozvena v tuneli, ako výkrik do priekopy, na ktorej dne som ležala. Stále som sa usmievala. Nevedela som, či to bolo ironické alebo skutočné. Hypnotizovala som jeho pery a snažila sa rozlúštiť slová, ktoré som nepočula. No bolo to čím ďalej, tým ťažšie.
„Vieš, že týmto mi nepomáhaš? Prečo si ho sem poslala? To ti až tak záleží na tom, aby som nevzlietla? Každou chvíľou strávenou s ním ma spútavaš. Robíš mi to ťažkým, no nie nemožným. Ďakujem ti, za starosť.. ale do mojich rozhodnutí ti nič nie je, milá Luna."
YOU ARE READING
LUNA
Short StoryNiektorí ľudia sú ako hviezdy. Nájdu svoju polovičku žiariť blízko seba, iní sú zasa ako mesiac a slnko. Sú si súdení, no nikdy sa nestretnú
