Bol BI to len sen

Sen, menom depka

Zobudil sa uprostred parku. Bola noc. Lampa mu svietila do očí silnejšie, ako milióny hviezd nad ním. Keď sa postavil zo studenej zeme, pozrel sa na lavičku vedľa fontány. Sedelo tam dievča, ktoré Lukas dobre poznal. Bola to Nikol. Vystreté dlane mala priložené k očiam. Lakte mala položené na kolenách. Spoza prstov jej tiekla slaná voda. Bolo jasné, že plače. Plače tak silno, že ledva dýcha. Jej zlykanie je hlasnejšie, ako vŕzganie jeho dverí v izbe.
,,Čo sa deje?" Vystrašene sa pýta aj keď dobre vie, čo sa stalo. Nechcel povedať jej meno. Toto sa už stalo. Ani vtedy nevedel jej meno. Ako by mohol? Ešte ju ani nepoznal. Obaja sa nepoznali.
,,Prečo ťa to zaujíma?" Ledva cez plač odpovie. ,,Vadí ti môj hlasný plač? Aj ty si ma prišiel obviňovať?" Opäť rovnako so vzlykaním dodá.
,,Nie." Jemným tónom v hlase jej povie ,,Možno som ti prišiel pomôcť." Snaží sa ju upokojiť.
,,Ty to nepochopíš!" Uisťuje ho Nikol.
,,Ako to môžeš vedieť? Skús mi to povedať. Určite to pochopím." Teraz uisťuje Lukas ,,Ja tiež neprechádzam najšťastnejším obdobím." Dodá Lukas, aby ju zaujal. Presne tak, ako sa to stalo pred ôsmimi mesiacmi v rovnakom čase. Vtedy to zabralo.
,,A čo sa deje tebe?" Trošku kľudnejšie sa opýta. Znova to zabralo.
,,Je to zložité." Začne Lukas,,Iba teraz prichádzam na to, kto som."
,,A kto si?" Opýta sa Nikol.
,,Ja som Lukas." Predstaví sa.
,,Ja Nikol." Na znak zoznámenia si podajú ruky, potrasú nimi, a umejú sa na seba.  Aj keď je tma, a v parku sú iba štyri lampy (z toho jedna nesvieti), Lukas vidí na Nikolinej tvári rozmazaný mejkap.
,,Tak?" Začal ,,Povieš mi, čo sa deje?" Opýtal sa s malým úsmevom na tvári.
,,Ide o miestneho farára." Začala s rozprávaním svojho príbehu ,,Bol to môj učiteľ. Učil ma na biblickú súťaž. Odvtedy som sa naňho strašne naviazala. Mala... teda mám ho rada. Naučil ma takmer všetko. Ale..." Teraz prišla tá horšia časť, lebo to začalo slovom- ALE ,,Začali sa šíriť hrozné reči. Vraj ho zvádzam, lebo som s ním bola moc často sama." Lukas sa  zhrozil. Ako sa niečo takéto môže roznášať v cirkevnom zbore? Nikol tam musela vyzerať ako nejaká "kurvička", ktorá zvádza farára. ,,On s tým nič nespravil. Vraj bude lepšie, ak tam prestanem chodiť, a obmedzíme všetek náš kontakt." Dokončila svoj príbeh, opäť sa vrátila do pôvodnej polohy a začala plakať ešte silnejšie. Lukas si spomenul na to, čo urobil minule. Opatrne jej položil jeho ruku na jej chrbát, a začne ju po ňom nežne hladkať, a tým sa ju snaží utíšiť. Nikol sa po chvíľke plakania vystrie, vydýchne vzduch ako by ho v sebe držala polku svojho života, a opýta sa ,,A čo trápi teba?" S vďačnosťou a slzičkou stekajúcou po plných perách sa ho spýta. 
,,Ja..." zhlboka sa nadýchne.
,,Neboj sa. Len pokračuj." Podporí ho.
,,Zisťujem..." Znova na chvíľu prestane až sa napokon nadýchne, a zverí sa jej ,, zisťujem že sa mi páčia chlapci." So strachom v očiach jej povedal to, čo ešte nikomu nepovedal.
,,Si gej?" S chápaním sa ho opýta.
,,Nie." Uistí ju ,,Som bisexuál."
,,To je super!" S potešením v hlase povie Lukasovi. Bol zmätený. Prečo je z toho taká nadšená? Ale spomenul si na to, že taká nadšená bola aj keď jej to povedal prvý krát. Preto sa jej nepýtal - čo je na tom super?- pretože pozná odpoveď.
,,A ja..." Chcel jej povedať novú informáciu, ktorú vtedy ešte nepoznala. ,,Zamiloval som sa do Adama. Asi..." Najprv jej to povedal a až potom si uvedomil, že ona ešte nevie, kto je Adam.
,,Lukas?" Zrazu sa odnekiaľ z tmy ozval Adamov hlas. Lukas sa znova začal obzerať okolo seba.
,,Adam?" Chcel sa uistiť, že je tam. Pozrel sa na Nikol. Tá sa nehýbala a nedýchala. Iba sa stále bez žmurknutia pozerala na Lukasa. (Lukasova poznámka: prečo sakra nemôžu v mojich snoch ľudia dýchať a žmurkať?) ,,Nikol? Si v pohode?" Opýta sa Nikol aj keď vie, čo sa deje. Zase všetko okolo zmrzlo, keď v tom sa z tmy pri jednej zhasnutej lampe vynorí Adam. Kráča pomaly a isto. Nemusí sa pozerať pod nohy. Akoby mal zmapované každé jedno miesto na trávniku.
,,Adam?" Potichu sa so slzami v očiach opýtal aby sa uistil, že je to on a nie je to fatomorgána. Vlastne ani nevedel, prečo mal slzy v očiach. Bolo to z radosti alebo zo smútku.
,,Ja ťa nemilujem!" S kamennou tvárou mu to oznámil. Povedal mu to, ako by ho z duše neznášal. Lukasovi sa zrútil celý svet. Nevedome sa postavil z lavičky. Adam už prišiel tesne k nemu. Bol od neho asi pol metra. Lukas musel zodvihnúť hlavu, aby mu videl do kamennej a teraz bezcitnej tváre.
,,Nemilujem ťa! Počuješ? Nemilujem!" Začal na Lukasa kričať. Lukasovi začali stekať potoky z očí. Čo potoky. Priam vodopády. Silnejšie ako tie Niagárske.
,,Čo to hovoríš?" Zúfalo sa s plačom opýtal Adama. ,,Prečo mi to robíš?" Začal zvyšovať intenzitu hlasu až začal kričať na celý park a na celé hrdlo ,,Ja som ťa nechcel milovať tak ma nechaj napokoji!" Upozornil ho. Obraz sa začal strácať a Lukas už iba počul Adamove slová, ktoré mu zničili život ,,Nemilujem ťa! Počuješ? Nemilujem ťa!"Dookola sa to opakovalo až sa Lukas napokon strhol so slzami stekajúcimi po lícach v posteli. Keď sa strhol, posadil sa, nadýchol sa a zašepkal do ticha ,,Adam." Chvíľu sa zo všetkého spamätával až si napokon so zrýchleným pulzom a zrýchleným dychom ľahne na ľaví bok. Ľavú ruku má vsunutú pod vankúšom a pravú má položenú na vankúši. Potichu si s plačom opakuje meno - ADAM- a dúfa, že toto sa nikdy v reálnom živote nestane, ale naopak to zostane len v  ríša snov. Premýšľal o tom, čo by urobil v reálnom živote, keby sa to stalo. Určite by nebol schopný ani hovoriť nieto ešte na Adama agresívne kričať. Vlastne by nebol schopný ani dýchať. Ani stáť. Ani existovať. Už teraz prestáva v jeho prítomnosti existovať a to k nemu Adam ani neprehovára. Pevne dúfal, že ráno vstane, a ako prvé odhrnie žalúzie na jeho strešnom okne, a pozrie sa na jasnú oblohu, aby naň zabudol. (Vraví sa, že ak ráno vstanete a pozriete sa do okna, zabudnete na sen, ktorý sa vám sníval). Pevne dúfal, že to zaberie. Toto si pamätať nechcel. Toto nie...