Bol BI to len sen

Nezabudni zaliať!

Lukas sa  pozeral so strachom v tvári, a smrťou pred očami. Čo mu chce povedať? Znelo to zle.
,,Áno?" Vládlo medzi nimi hrobové ticho až ho Lukas prerušil. Bol prekvapený, že zo seba dokázal vydať slovko. Aj keď prosté, ale dokázal to.
,,Chcem sa ti ospravedlniť." Povedal mu Adam.
,,Ospravedlniť? Za čo?" Nechápavo sa s otáznikom na tvári opýtal.
,,Za to, že som v tom daždi zbytočne stál, a vypytoval sa ťa na úplné sprostosti. Mal som ťa zobrať rovno dnu." S vyčítaním samému sebe sa ospravedlnil.
,,Robíš si srandu?" Zarazene a prekvapene sa opýtal Adama ,,Nebyť teba, ešte stále by som tam sedel." So smiechom ubezpečoval Adama, že sa nič nestalo.
,,Aj tak... bolo to odo mňa sprosté!" Znepokojený sám zo seba dodal.
,,Prestaň!" Skríkol naňho Lukas ,,To ja ti ďakujem."
,,Vôbec nemáš za čo." Ubezpečil ho Adam ,,Ideme teda pracovať?" Opýtal sa a už aj sa postavil z lavičky, opäť mal päť metrov.
,,Ideme." Postavil sa aj Lukas a spoločne pomaly išli do skleníka. Pomaly kvôli Lukasovím barliam, na ktoré si Lukas stále nezvykol.

                                ***

Keď boli v skleníku, rozhodli sa, že budú robiť prácu o pozorovaní rastu rastliny. Aby rastlina, ktorú si vybrali, narástla čo najrýchlejšie, vybrali si ružu. Pomaly sa zmierovali s tým, že ruža im nevyrastie najrýchlejšie, ale práca bude stáť za to. Našli si kvetináč, ktorý bol položený pod stolom. Hlinu šiel nabrať Adam nakoľko Lukas sa bez barlí nikam nepohol. Kým bol Adam von a vykopával hlinu do vedierka, Lukas sa zamýšľal na tým, čo mu Adam povedal. Prečo by sa mu ospravedlňoval za to, že mu "zachránil" život? Možno mu chcel povedať niečo iné. Niečo viac. Iba sa neodvážil. Alebo len Lukas až moc žije v svojích predstavách.

                                ***

Jeho ruky boli také nežné, a zároveň tak mužné. Lukas sa s rozkošou a vzrušením opretý zadkom o stolík pozeral, ako Adamovebruky pracujú s hlinou a cibuľkou. Lukas chcel jeho ruky cítiť na sebe. Na svojej tvári, na svojom páse, na svojej hrudi, a vlastne všade. Úplne všade. Lukas pomaly dvíhal svoj zrak od Adamových rúk na jeho krásnu tvár. Adam sa naňho pozeral. Lukas si nestihol všimnúť, kedy sa začal Adam pozerať naňho. Pozeral sa naňho, akoby sa ho niečo opýtal.
,, Vnímaš?"
S tým stále nádherným úsmevom mu zamával špinavou ľavou rukou pred tvárou, a sarkasticky sa ho opýtal.
,, Čo?"
Zľaknuto sa ho Lukas opýtal.
,, Pýtal som sa ťa, či mi podáš krhlu s vodou."
Stále s úsmevom rozprával.
,, Samozrejme!" Povedal Lukas.
Keď sa však Lukas zohol po krhlu, šmykol sa na kaluži, ktorá bola pri krhle a pod krhlou a padal. Áno... to bola jeho obľúbená činnosť... padať. Keď sa Lukas už videl na zemi všimol si, že nepadá, ale niekto ho drží. A zas v ňom bol! Zase bol v Adamovom náručí.  Lukas sa vystrašene pozeral na Adama, ktorého tvár bola natisnutá tesne pri tej jeho.
,, Vieš čo?"
Začal Adam. Ich tváre boli tak blízko pri sebe, že Lukas cítil Adamov zamatovo voňavý dych.
,, Radšej sa teraz iba pozeraj a buď."
Znova s tým šibalským úsmevom prehovoril k Lukasovi.
,, Asi áno."
Takisto s úsmevom odpovedal. Keď takto spolu stáli len na základe Adamovho pevného zapretia, boli si znova tak blízko. A predsa tak ďaleko...
,, Teraz sa pokúsime postaviť. Okej?"
Zase s tým Adamovským úsmevom a sarkazmom povedal.
,, Dobre."
Povedal Lukas pomedzi vicerené zuby a nahlas sa zarehotal. Adam pomohol Lukasovi postaviť sa na vlastné nohy. Keď už stál, pozrel sa na nohy, a uistil sa, že naozaj stojí. Keď si stihol všimnúť, že stojí, všimol si, že sa s Adamom držia za ruky. Nie klasicky za dlane, ale za predlaktia. Lukas si všímal, aké hrubé a chlpaté má Adam ruky. Chvíľu sa nechápavo a prekvapene pozeral na ich splynuté ruky, a nakoniec zdvihol svoj pohľad na Adama. Keď sa pozrel na jeho tvár, všimol si, že aj on sa pozeral na ich ruky. Dokonca sa Lukasovi zdalo, že jeho tenké ruky pohladil. Nakoniec sa aj Adam pozrel na Lukasa. Chvíľu na seba len tak hľadeli, až nakoniec Lukas prerušil ich zasnený pohľad jeden na jedného ,, Mal... mal by si to poliať... ten kvet... teda ružu."
Len tak tak zo seba vydal Lukas.
,, Áno. Mal by som."
Chvíľku vládli opäť ticho.
,, Ja. Nie, ty!"
Zase s úsmevom povedal Lukasovi. Na toto mu už Lukas nepovedal nič iba sa znova šibalsky so zahryznutím do pery zasmial. Keď tam chvíľu Lukas len tak stál a pozoroval Adama, až mu  napadla jedna otázka, ktorá z neho nečakane vypadla.
,, Prečo tu teda mám byť, keď ti nepomáham?"
Adam sa naňho iba hlavou otočil, a na kamennej tvári sa znova vyčaril úsmev.
,, No predsa preto, aby si mi robil príjemnú spoločnosť."
,, Príjemnú?"
Zase z jeho úst vypadlo niečo, čo malo zostať iba v hlave. Adam sa celý otočil, oprel sa o stolík, a šibalky sa usmial
,, No jasné."
Lukasovi zrazu zdreveneli nohy, a nemohol sa pohnúť. Konečne pochopil tento pojem, ktorý sa nachádza v každom románe.