Bol BI to len sen

Otoč stranu

Vlhký vankúš ho zobudil. Je možné, aby človek plakal celú noc zo spánku? Ak nie, Tak od teraz to možné je. Lukas si spomenul na príšernúý sen- nočnú moru - ktorý ho zobudil z tvrdého spánku. Ako prvé čo urobil keď vstal z postele bolo, že šiel odhrnúť žalúzie strešného okna, a s vypľaštenými očami sa pozrel do okna. Nič. "Legenda" nebola pravdivá. Nechcel sa vzdať zabudnutia na tento deň a tak otvoril okno dokorán, a vystrčil sa z okna. Takmer sedel na parapete ale ani to nezaberalo. So žiaľom ktorý ho sprevádzal od noci odišiel z okna, otvoril okno na ventilačku a išiel si sadnúť na stoličku vedľa pracovného stolíka. Zovretú ruku v pästi si priložil k perám a lakeť si oprel o roh stolíka.
,,Ach Adam..." Povzdychol do nema ,,Čo mi to robíš?"
  
                               ***

Prešiel týždeň ktorý sa zdal byť nekonečný, a Lukas už mohol ísť do školy. Síce o barliach, ale mohol. Bol nervózny. Čo ak sa s ním Adam bude chcieť rozprávať? Lukas by sa v tej chvíli zmenil na hluchonemého autistu s daunovím syndrómom. Teraz už Lukas nešiel do školy pešo. Do školy ho odviezol otec na ich
Audi Q7. V aute vládlo ticho. Lukas si moc s ocom nemal čo povedať. Lukas rád kreslil, spieval, tancoval, a jeho otec radšej behal po horách, robil tvrdú prácu, a rád športoval (teraz už nie ale kedysi hral futbal. Ešte stále má doma medaily za vyhraté turnaje). Jediná téma v ich aute bola následovná:
OTEC: Takže teraz ťa budem rozvážať dosť často.
LUKAS: Zrejme áno...
OTEC: Ten benzín si potom odpracuješ!
LUKAS: Dobre.
OTEC: Kedy mám po teba dnes prísť?
LUKAS: Končím o pól tretej. Takže o tretej buď pri škole.
OTEC: Dobre.

To bol koniec. Samozrejme sa potom rozlúčili. Otec odišiel a Lukas sa slimačím tempom dopracoval až do triedy (po schodoch to bolo najťažšie. Hlavne keď mu nikto nepomohol. Všetci okolo neho prešli, akoby ho nevideli. LUKASOVA POZNÁMKA: Fest dík!). Po príchode do triedy sa naňho všetci pozerali akoby bol nejaký prízrak ktorý sa zjavuje len jeden krát za život. Jedine jeho partia (Kamila, Marcela a Miriam) k nemu pribehli a už aj mu pomáhali do lavice. Sedel s Tatianou ktorá od neho celú matiku vyzvedala, čo sa vlastne stalo. Lukas si medzi tým nestihol všimnúť Adama. Preto sa otočil, a cez plece sa pozrel do poslednej lavice v rade pri oknách (Lukas sedel v prvej lavici v rade pri dverách). Pozeral sa naňho. Adam sa naňho pozeral! Nebolo to tak, že by ho Lukas privolal svojim pohľadom. On sa naňho pozeral. Ich pohľady sa stretávali asi desať sekúnd. Lukas si povedal nie. Otočil sa, a začal písať do zošita vzorec obsahu obdlžníka. Hodiny ubiehali celkom rýchlo. Matika, slovenčina, chémia, telesná, Nemčina a nakoniec prišla biológia. Adam k Lukasovi ani neprehovoril. Iba sa naňho pozeral. Pozeral. Pozeral. A stále pozeral. Na biológii si Lukas sadol do predposlednej lavice a Adam sedel rovno za ním. Lavice boli natlačené tak tesne na seba, až Lukas cítil, ako mu Adam dýcha na krk. Ach jáj. Adam sedí sám, Lukas sedí sám. Niečo tu nehrá. Všetci sedia v dvojiciach. Iba oni dvaja sedia sami. Lukas si spomenul. Žiaci sa mali dohodnúť s kým chcú byť v dvojiciach. Idú robiť spoločné práce,  ktoré im rozhodnú, akú známku budú mať na pólroku vysvedčení. A Lukasom zrejme nikto nerátal ale... žeby nikto nerátal s Adamom? O chvíľu už počul iba vŕzganie stoličky za sebou a bolo mu jasné, že Adam odchádza od svojho stola a prichádza k Lukasovmu.
,,Môžem si sadnúť?" Slušne a milo sa opýta Adam a pri tom ukáže na voľné miesto vedľa Lukasa. Lukas sa zmätený zmohol iba na prosté slovo,,Jasné". Keď si Adam sadol vedľa Lukasa vybalil si knihu a jedno pero. Žiaden zošit ani nič také.
,,Ako noha?" Po vybavení sa otočil na Lukasa ktorý sa pozeral priamo pred seba.
,,Už lepšie." Napokon sa otočí na Adama a odpovie mu ,,Ďakujem." Ani nevie ako a vypadne to z neho.
,,Za čo?" S úsmevom sa opýta.
,,Za to že si ma tam nenechal moknúť v daždi a odniesol si ma do školy. " Odvďačí sa mu.
,,Vôbec nemáš za čo." S úsmevom mu odpovie.
,,Otočte stranu na stranu 74!" Učiteľka zadala príkaz ktorý Adam prepočul. Lukas prevrátil stranu a Adam sa len nevedomky opýtal ,,Na ktorú stranu?"
Lukas neváhal ani chvíľu a otočil mu stranu.
,,Ďakujem." Adam si oprel hlavu o ruku, ktorá sa lakťom dotýkala stola a usmial sa naňho. Lukas sa naňho žiadostivo zapozeral. Stále sa usmieval. Jeho úsmev určite nehovoril - Nenávidím ťa - ale hovoril - Ďakujem. Lukas sa nevedel vynadívať na úsmev, ktorý bol venovaný len a len jemu. Ale opäť si povedal - NIE- , usmial sa naňho a zatiaľ svoj pohľad do knihy. Adam sa naňho stále pozeral. Lukas chcel, aby táto hodina už skončila ale chcel aj to, aby trvala večne. Po chvíli, keď Adam odvrátil svoj zrak od Lukasa, Nenápadne sa naňho pozrel kútikom oka. Pozeral sa ako jeho mohutná ruka drží v ruke čierne pero a píše ním švabachom do zošita. Jeho svaly sa napínajú aj pri obyčajnom písaní do zošita. Lukas si ale dookola opakoval to isté slovo -NIE!