Bol BI to len sen

Poviem ti to na lavičke

Na obede v školskej jedálni sa naňho aj tak nemohol vinadívať. Videl, ako si lyžicou dáva do úst polievku. Pozoroval jeho pery ako sa dotýkali lyžice. Úplne sa naňho zapozeral. Až tak, že zabudol jesť a tváriť sa, ako normálny pozemšťan.
,,Si v poriadku?" Z dlhého zasnenia ho prebudila Kamila. Lukasovi chvíľu trvalo, kým stíhol zareágovať. S tým stále vymletým výrazom v tvári mu trhlo hlavou od Adama na Kamilu.
,,H?" Opýtal sa jej, akoby mal úplne vygumovaný mozog.
,,Pozeráš sa, ako by si videl ducha." (Lukasova poznámka: Čo ducha... ja vidím Adama).
,,Nie ja len..." narýchlo si vymýšľal nejakú výhovorku ,,rozmýšľal som nad tým, ako som mohol zabudnúť na tú biológiu." Vymyslel celkom dobrú výhovorku.
,,Hej no... mal si dosť času na rozmýšľanie. Celé dni si sedel na riti!" S úsmevom mu ironicky vyčítala.
,,A čo som mal robiť?" S rovnakým úsmevom dodal. Povedal si, že už sa nepozrie. Nešlo to. Aj tak mu očko ubehlo na Adama. Teraz už nejedol, ale pomaly vstával zo stoličky a dvíhal svoj prázdny tanier. Išiel ho odniesť. Lukas sa snažil nepozerať sa naňho. Tentoraz to fungovalo. Oči mal iba pre Kamilu, Marcelu a Miriam, ktoré s ním sedeli pri stole a jedli.
,,Lukas?" Oči už patrili jemu. Adamovi.
,,Áno?" Znova zasnívaný sa opýtal.
,,Čo robíš dneska po škole?" Opýtal sa pre Lukasa neobjasniteľnú otázku.
,,Dnes nič." Odpovedal mu ,,Prečo?" Dodatočne sa opýtal s nádejou, že mu vysvetlí, čo od neho chce.
,,Myslel som," Začal s vysvetľovaním ,,že by sme mohli ísť do školského skleníka, a začať robiť našu prácu na biológiu." Dokončil.
Lukas bol príjemne prekvapený. Tak Adam chce robiť prácu s ním, a nie s jeho spolusediacim?
,,Jasné môžme." (Lukasova poznámka: kvôli tebe by som zmeškal aj pohreb svojho škrečka).
,,Dobre. Tak keď doješ, príď za mnou na chodbu." S úsmevom, ktorý bol venovaný iba Lukasovi ho informoval, kde ho nájde, a odišiel zaniesť svoj prázdny tanier, v ktorom už nobolo ani stopy po šošovicovej polievke. Lukasovi opäť chvíľu trvalo, kým sa z toho spamätal. Kamila, Marcela a Miriam už mali medzitým inú tému, ktorá sa zrejme Lukasa netýkala. Radšej sa do nej ani nezapájal. Popri jedení už iba pozoroval, ako Adam prechádza popri miestnosi na tašky. Zobral si svoju tašku, hodil si ju na jedno plece, a po ceste von z miestnosi stretol chalanov, s ktorými sa dal na chvíľu do reči, a nakoniec išiel niekam, kam už Lukasovo oko nedovidelo.

                               ***

Vyšiel s Kamilou, Miriam a Marcelou z miestnosi na tašky, a obzeral sa za Adamom. Videl ho, ako sedí na lavičke. Tá lavička mu bola nejaká povedomá. Nesedel na nej s ním už niekedy? No jasné! Je to lavička zo sna. Sedel tam. Bol zamyslený. Jeho zrak bol zapichnutý do zeme. Bol ako z kameňa. Ani sa nepohol. Bol ako Michelangelova socha Mojžíša z mramoru.
,,Tak teda zajtra!" Miriam ho vytrhla zo zamyslenia.
,,Áno. Zajtra!" Najprv objal Miriam, potom Marcelu, a nakoniec Kamilu, pri ktorej si musel stať na špičky, a zavesiť sa na ňu. Otočili sa chrbtom, a každý išiel svojou cestou. Lukas robil milimetrové krôčiky. Krôčik za krokom. Adam sa zdal byť čoraz ďalej, pričom by mal byť bližšie. Už sa k nemu blížil. Aj keď bol pri ňom blízko, Adam sa stále pozeral len do zeme. Vyzeral, že mu chce niečo povedať. Chce mu niečo povedať? Alebo len Lukas halucinuje. Keď stál celkom pri ňom, zrak už nebol venovaný zemi, ale Lukasovi. Chvíľu sa tam potichu pozerali jeden druhému do očí, až kým Adam nepovedal ,,Sadni si prosím." Lukas si poslušne na prosbu sadol a stále sa mu pozeral do jeho modrých očí.
,,Musím ti niečo povedať."