Zradca ✔

LIX.- Metoprolol/NAT

Pamätám si svetlo. Čudesné svetlo, ktoré zaplavilo celu v momente, keď otvorili dvere. Nebola to Laura, bol to muž. Bola som mimo, pristúpil ku mne a bez problémov ma prišpendlil k matracu. „Pohni si!" zasyčal niekto a v tom hlase som už spoznala Lauru.

Ten chlap ma tlačil za rameno, nútil vystrieť pravú ruku a niečo si mrmlal o tom, aby som sa nevzpierala. Mal kyslý dych.

Znehybnil mi ruku a pichol niečo do ohybu lakťa. „Ešte aj do krku," znel hlas Laury a ja som si to v tom momente nevedela poskladať.

Chlap mi pritlačil na hlavu, odhrnul mi čerstvo umyté vlasy nabok a v krku mi pristála injekcia. Teplá tekutina zaplavila moje vnútro a ja som cítila len jedno. Srdce, ktorého búšenie stále slablo.

+++++

Svet pominie. Nevidím, oči mi zatvorili. Neviem sa pohnúť. Srdce pomaličky bije v mojej hrudi a počujem jej ozvenu vo vlastných ušiach. Počujem, ako škrípe kov o kov, ako sa následne otvoria dvere cely a niekto vyhlási: „Našli sme ju takto."

Odpovede sa nedočká. Zas to škrípanie. Niekto ma chytí pod kolenami a môj chrbát si oprie o predlaktie. Zdvihne ma z matracu a o chvíľu pocítim chladný dotyk na odhalených rukách a chodidlách. „Zoberte ju do márnice."

Pokúsim sa pohnúť, ale nie je to možné. Som pri zmysloch, viem, čo sa naokolo mňa deje, ale neviem to ovplyvniť. To je ešte tisíckrát horšie ako všetko doteraz.

Zrazu sa výrazne ochladí. „Aspoň to už máš za sebou," prehovorí mužský hlas. Počujem jeho vzďaľujúce sa kroky a aj to, ako následne zavrie ťažké kovové dvere.

Zima naokolo ma oblbne. Všetko stratí svoj zmysel a ja som si vedomá len toho, že už nič nepočujem. Zima ma prikryje, stane sa mojou súčasťou. A všetko zmizne v tme a v tichu, ktoré nastalo.

+++++

„Možno sme to troška prehnali."

„Neprehnali," odsekne druhý hlas a ja aj v polospánku rozoznám Laurin tón. „Ak by dostala menej, nefungovalo by to."

„A takto si ju možno zabila." Ten druhý je muž. Pokúsim sa pohnúť, ale náhle ma zaleje prudký príval horúčavy, ktorá vyrazí kvapôčky potu na mojej tvári.

„Nezabila," precedí Laura pomedzi zuby. „Funkcie srdcových svalov sa zvyšujú."

„A ona sa stále nepreberá."

Nastane zlovestné ticho, ktoré prerýva len naše dýchanie. Pokúsim sa otvoriť oči, ale je to takmer nemožné. No nakoniec, keď sa viečka odlepia, mi príde vhod, že ma neosvetlí prudká žiara laboratória, ale prítmie, aké vládne len v cele.

„Aha." Muž.

„Ja som vravela, že nie je mŕtva," ozve sa Laura a skloní sa nado mňa. Jej sivé vlasy vyzerajú zlovestne. „Ako sa cítiš?"

V ústach mám sucho, akoby som prehltla vatu. „Nanič," pretisnem cez zovreté hlasivky.

Laura prikývne. „Čaká nás jeden vážny rozhovor, tak by som bola rada, ak by si sa pozbierala."

„Kde som?" Až teraz mi dôjde, že určite nie som v cele. Tam bolo dusno a horko, tu je príjemný chlad a svieži vzduch.

„U mňa," odvetí Laura. „Už si na tom bola veľmi zle a keď som chcela predísť tvojej smrti, tak som musela konať. Pomohol mi s tým Blazej."

Obrátim hlavu k vysokému chlapovi s vyholenou lebkou ale srdečným úsmevom. Laura pokračuje: „Pichli sme ti metoprolol rozpustený v malom množstve chloridu draselného. Metoprolol sám o sebe znižuje činnosť srdcového svalstva a znižuje krvný tlak. Chlorid draselný len zvýšil jeho účinok tak, aby voľne nebol tvoj tep hmatateľný. Tak sme všetkých dokonale presvedčili o tom, že si umrela."

„Vy... ste ma zachránili?"

Laura prikývne. „Nemohla som ťa jej nechať napospas."

„Prečo?"

„Až príliš mi pripomínaš samú seba," podotkne. „Teraz si odpočiň. Ako som vravela, čaká nás jedna vážna debata."

Blazej podíde bližšie a hodí na mňa deku. Nerozumiem tomu. Prečo by mi pomáhali? Prečo im stojím za toľký risk? A nech mi nevravia, že Meerová si nevšimne chýbajúce telo. Čo bude potom?

Otázok mám vyše hlavy, ale všetky sa pokúsim potlačiť a jednoducho zavrieť oči. Nejde to. Nefunguje to ani dlhé minúty po tom, ako Laura a Blazej vyjdú z miestnosti. Skôr by som povedala, že aj ich miesto nahradia otázky.

+++++

Nakoniec sa mi podarilo zaspať a lepšie som sa už dávno necítila. Konečne nie som v cele, nečaká ma ďalší experiment a ja si môžem vydýchnuť, lebo všetko je v najlepšom poriadku. Aspoň zatiaľ. Na túto maličkú chvíľku.

Len pár minút po tom, ako sa zobudím, do izby vojde Laura. Teraz už len sama, ale s rovnakým milým úsmevom, ako predtým. Nerozumiem jej.

„Vyspala si sa?"

Prikývnem a posadím sa. Prikrývka zo mňa skĺzne a ja sa opriem o stenu. „To som rada," podotkne Laura a sadne si na mäkkú posteľ vedľa mňa.

„Čo si so mnou chcela prebrať?"

Laura sa nad mojou priamočiarosťou usmeje. „Najskôr by som sa ti chcela predstaviť. Som Stephanie Tysonová, bývalá červená Ostreľovačka."

Neveriacky si ju premeriam. V mysli sa mi vybaví príbeh Bláznivej Steph, ktorá ukončila svoju kariéru samovraždou. To nemôže byť pravda.

„Vieš," začne zamyslene, „nie každá legenda je pravdivá. Moja samovražda nie je tak čisto výmysel, ale dohnala ma k tomu Meerová. A potom, keď som skočila z budovy, nebola som hneď mŕtva. Jasné, že to využila. Poskladala ma a pokúsila sa vymazať mi spomienky. Asi podcenila vôľu Ostreľovača."

„Nechápem ťa," pokrútim hlavou.

„Neznášam ju," odvetí prosto. „Jediný dôvod toho, prečo som ju ešte v noci nepodrezala je, že stojí blízko k riešeniu jedného problému. A to, že ju chcem vidieť trpieť. Rovnako, ako trpím aj ja. Dlho, bez prestávky. A teraz, keď tie jej výskumy zastali, nevie sa pohnúť, je načase zničiť ju."

„Chápem správne, že ju chceš zabiť?" Laura- nie, Stephanie- bez zaváhania prikývne.

„Rozdrviť na prach. Vieš, my dve sme si dosť podobné. Oboch nás chcela využiť, ale ani jedna z nás sa nedala. Vidím v tebe potenciál, Natasha."

„Potenciál na čo?"

„Aby si mi pomohla zbaviť sa Meerovej." Nakloní hlavu nabok a svetlo zo stropu zvýrazní jej jazvy. „Chcem, aby si sa stala mojou pravou rukou."

„Prečo ja?"

„Ako som vravela, vidím v tebe potenciál. Chceš sa jej pomstiť. Vidím ti to v očiach."

Má pravdu. Netúžim po inom, len aby Meerová zaplatila za všetko, čo kedy urobila. Aby trpela rovnako ako ja, ako Stephanie, alebo ako hocikto iný, komu zničila život. Chcem ju vidieť na dne, ako sa pokúša vynoriť sa spod chladnej hladiny, ale niečo ju stiahne dole. A to niečo chcem byť ja.

„Tak? Čo na to hovoríš?"

„Pomôžem ti."

Vďaka vyšším silám, a vašim presvedčovacím schopnostiam, máte kapitolu už dnes :D Aby som nezabudla... zajtra pridám posledné dve :D