Zradca ✔

XLVIII.- Matka vlasť volá/ALEX

Prekročenie hraníc nemá taký zázračný účinok v aký som dúfal. Neviem presne, čo som čakal, či tá ťažoba zmizne, alebo zabudnem na všetko, čo sa posledných dvadsaťštyri hodín udialo. Popravde, bral by som obe možnosti. Hoci aj malú úľavu, len aby som nemal pocit, že sa zadusím každým nádychom. Presne také to je- akoby mi tlačili vankúš na tvár a ja nemám dosť síl oslobodiť sa.

Je mi jasné, že nie som jediný, kto vo svojom živote niekoho stratil. No nemohlo by mi to byť viac ukradnuté. Každý na mňa vrhá ten ľútostivý pohľad, z ktorého sa mi obracia žalúdok. Čo ľutujú? Poznali ju tak ako ja? Mali s ňou vzťah ako ja? Alebo si jej život vážili viac, ako samého seba? Nie, nie, nie. Nevidia ani stotinu toho, čo cítim.

Cez deň som sa vyplakal, prešiel po miestach, ktoré tak milovala. A jediné, na čo som dokázal myslieť bolo, ako veľmi ju chcem späť. Alebo sa s ňou aspoň poriadne rozlúčiť. Musel som tomu pocitu ujsť. Škoda, že ma dobehol aj tu.

„Dáme si prestávku," vyhlási Rio a okamžite si zloží z pliec ruksak. „Yan hovorila, aby sme si rozložili sily, nie aby sme si všetky minuli, dali oddych a zas. Takto by sme mali byť produktívnejší."

Yan Meinoirová všetko vie. Ale Cale pomôcť nedokázala. Rovnako ako ani moja matka. Sadnem si na jeden nízky pozostatok múru, ktorý vytŕča spod zeme. Rio sedí len pár metrov ďalej na rovnakom múriku, za to Eliott sedí oproti nám, na múre, ktorý kedysi musel tvoriť druhú stranu izby.

„Ako dlho tu budeme?" spýta sa napokon Eliott. Celý čas sa len premeriavame pohľadmi, akoby sme sa chceli v spánku zaškrtiť. Čomu úplne nerozumiem. Síce si kvôli maskám navzájom nevidíme do tvári, napätie je očividné. Teraz ostáva len otázka, komu to rupne v bedni ako prvému.

„Možno takú polhodinu," informuje Rio a siahne si do ruksaka. Vytiahne fľašku vody, pripevní ho na špeciálny držiak na antirádioaktívnom svetri a pripojí doň hadičku, ktorá smeruje do masky. Tak sa môžeme napiť bez toho, aby sme sa museli vystaviť priamym účinkom radiácie.

Každý sveter a aj maska, je takým vybavená, keďže aj na obyčajných prehliadkach potrebuje človek piť. Síce sa mi ešte nestalo, aby som to použil, teraz mi to príde vhod. Horšie to je s jedlom. Na to neexistuje žiadna moderná vecička, ktorá by nám to napchala do masky, takže sa jedenie bude musieť obmedziť. Podľa Yan, ak si dáme za deň trikrát dole masku, aby sme sa rýchlo najedli, nemalo by sa stať nič prevratné. Hlavne v prípade, že nájdeme nejaké miesto, kde by bola rádioaktivita v znesiteľnom množstve. Každá maska je vybavená snímačom jej koncentrácie, čiže to by nemal byť problém.

„To tu budeme len sedieť zízať do neznáma?" vychrlím po chvíli. Ešte chvíľa v tichu a zbláznil by som sa. A teraz to nie je spôsobené len mojou aktívnou povahou. „Aspoň povedzte dačo."

„Ty si stále ten, komu sa nezavrú ústa," podotkne Eliott a podobne ako Rio, tiež si nasadí fľašku.

Môže byť rád, že pohľady nevedia zabíjať. A že moju tvár práve nevidí. Najradšej by som ho zaškrtil. Kde som dal rozum, keď som sa na toto dal, ak som vedel, že ide aj Eliott? Ak ho nezožerie Mutant, podrežem ho v spánku. Teraz potrebujem nejaké rozptýlenie nie jeho nevhodné poznámky.

„Bol by som rád, ak by ste sa nepozabíjali," zamrmle Rio a odloží fľašku. „Podľa plánov by sme mali ísť dnes k tej zrútenej soche, nie?"

Prikývnem. „Nemalo by to byť ďaleko."

+++++

„Myslím, že to vidím," zamrmlem potichu a prstom ukážem na menšiu vyvýšeninu, na ktorej sa týčia základy nejakej stavby. Podľa dlhej zátarase, ktorá je pozdĺž celého kopčeka, ľahko uhádnem, že môže ísť o tú sochu, ktorú hľadáme. „Ako sa to volá?"

„Nie ako sa volá, ale kto volá," podotkne Rio. „Socha niesla meno Matka vlasť volá. A zrejme to bude tá kopa trosiek, ktorá vyzerá ako žena po poriadnej opíjačke."

Podľa vyhĺbených miest v zemi a obvodoch niekdajších pamätníkov, ide práve o miesto, ktoré hľadáme. „Myslím, že toto boli niekedy schody," povie Eliott a vystúpi na prvý schod. Sú to len pozostatky kameňov, celkovo pripomínajúce majestátne schody, ktoré museli mať po obvode nejakú stavbu.

„Je to tu dosť strašidelné," podotkne Rio.

„Tak podľa mňa môžeme byť radi, že tu nemáme nejaký hrad," odseknem a prebehnem po tuctoch bývalých schodov.

Po schodoch nasleduje nejaká rovná plocha, v ktorej je vyhĺbený rovnomerný obdĺžnik. Po obvodoch sú nejaké podstavce, zrejme na nich kedysi sídlili sochy. „Bazén?" spýta sa nechápavo Eliott.

„Podľa mňa skôr fontána, ale ak chceš, pokojne sa vykúp," zahundrem. Vnútro diery je pokryté ešte hrubšou vrstvou prachu ako všetko naokolo. Nedokážem si ani tipnúť, akú môže mať hĺbku. Možno len pár centimetrov, ale môžu to byť aj metre.

Pár krokov po konci vyhĺbeného obdĺžnika je kopec useknutý. Masu zeminy drží kamenná bariéra, ktorá sa miestami už rozpadá a hore k soche samotnej vedú len schody po ľavej strane.

Ako sa dostaneme hore po schodoch, museli by sme prejsť ešte jeden malý kopček, ktorý má po obvode malé schodište. Avšak socha je na zemi a na podstavci ostali len zvyšky niečoho, čo boli pravdepodobne jej nohy. Jej hlava je oddelená od tela a odkotúľaná až ku schodisku. Ruku, ktorú mala kedysi zdvihnutú do nebies aj s mečom má polámanú vedľa tela, podobne ako aj druhú ruku, ktorú mala vystretú nevedno kam. Socha sama o sebe je zničená, jej bok, na ktorý dopadla, je celý popraskaný, polámaný a celkovo zdevastovaný na nepoznanie.

Rio sa zadíva na tvár ženy, ktorá je len pár metrov od nás. Nos má zdrvený na prach, podobne ako vlasy a otvorené ústa, ktoré majú zrejme symbolizovať jej volanie, sú plné sivého prachu. „Ak sa ti to tam dole zdalo strašidelné, zaujímalo by ma, čo povieš na toto," poviem smerom k Riovi, ktorý je ešte stále otočený k tvári ženy.

„Radšej nič," pokrúti hlavou. „Ako tu máme nájsť nejaký priechod do podzemia? Je to ako hľadať ihlu v kope sena."

„A už si hľadal ihlu v kope sena?" Pokrúti hlavou. „Tak potom nemôžeš vedieť, aké je to ťažké."

+++++

Je to presne také ťažké, aby to bolo možné. Prešli sme všetky chrámy, podstavce sôch, dokonca som Eliotta strčil aj do toho jeho bazéna, ktorý mal len pár centimetrov, ale nenašli sme nič. Vôbec nič, čoby stálo za zmienenie. Možno tak zopár ľudských kostier, ktoré sa tu povaľujú už vyše sto rokov.

Eliotta sme donútili vyliezť aj na zlámané nohy sochy, ale nenašiel žiaden tajný priechod, v ktorý sme dúfali. Netuším, ako to mohlo vyzerať za čias Ruska, Ameriky a Číny, ale dnes by som pri pohľade na tú sochu, pakoval preč od vlasti a nikdy sa nevracal. Ak by tá socha aspoň nemala niečo okolo päťdesiatich metrov.

„Podľa mňa to tu môžeme zabaliť," podotknem a sadnem si na podstavec, na ktorom kedysi musela byť nejaká menšia socha.

„Prezreli sme naozaj všetko?" skúsi to Rio.

„Podľa mňa ešte aj mobilné záchody, ktoré tu kedysi boli," zamrmle naštvane Eliott.

„Kde sa na noc utáboríme?"

„Mne je to jedno, hlavne, aby sme neostali pri tejto ženskej," zahundre Rio a Eliott si odfrkne.

Rozhodne to bude zaujímavá noc.

Už len nájsť vhodnú atrakciu bolo ťažké, nieto ju popisovať :DD no...mohlo by to byť aj horšie :D