Stretla som ho vo vlaku

~Cold Eyes, Cold Heart~

 „Máš..."
„Mám," preruším svoju matku, ktorá ako pobláznená ma kontrolu. Mám dvadsaťdva, nechápem, prečo ešte stále sa ku mne správa, ako keby som mala pätnásť. Je to síce od nej pekné, ale preháňať to nemusí.
„Ani nevieš, čo chcem povedať," zasmiala sa aj napriek tomu, že som ju chladne odbila. Niekedy svoje správanie ľutujem, ale párkrát to nedokážem ovládať.
„Buď prosím opatrná," pohladí ma matka po ruke a nakoniec sa aj letmo usmejem.
Nahnem sa k nej a dám jej pusu na líce.
„Neboj sa, len čo dorazím do Seattlu, dám ti vedieť," ukážem jej mobil, ktorý mám v rukách. „Andy ťa naučil používať Facebook, že?"
„Naučil a nechápem jednu vec," dramaticky sa nadýchla. „Prečo mi nemôžeš proste zavolať?"
„Mami, už som ti to povedala aspoň stopäťdesiatkrát a poviem ti to znova, je to zadarmo," pretočím očami a skrížim si ruky cez prsia.
„Kedy sa už konečne odnaučíš pretáčať oči?" matka si vzdychla a pohľadom prebehla po mne ako skener.
„Hm, asi nikdy," odvetím zase drzo a chytím svoj kufor do ruky. „Kde je otec?"
„Už ťa vonku čaká."
Neváham ani sekundu a už idem k dverám. Obliekam si svoj čierny kabát a dávam na seba tiež čierne čižmy. Vonku je poriadna zima, minimálne mínus päť. Predsa len, je zima a teraz nedávno boli Vianoce.
„Daj si na seba pozor."
Otočím sa na matku. Vyzerá naozaj vystrašene. Nemala by som sa smiať, ale kútiky mojich pier sa aj tak dvihnú.
„Sama si chcela, aby som išla na tú školu, tak, prosím. Už by asi stačilo," zamračím sa a nahnem sa k nej. Objímem ju. Vyzerá šokovane, ale už toho mám plné zuby.
„No tak dobre, ahoj, Florette," dá mi pramienok vlasu za ucho a usmejem sa. Posledný krát sa na seba pozriem do zrkadla, ktorý je v hale. Poblednutá tvár, výrazné očné linky, červený rúž ako krv, zamračený výraz. Zvykla som si na to, že skoro každý odo mňa dištancuje a to mi aj vyhovuje.
Otvorím vchodové dvere. Práve začalo snežiť. Vykročím pravou nohou z dverí. Tiché snehové vločky mi dopadajú na starostlivo vyčesané ryšavé vlasy. Otvorím kufor a vložím do neho svoj kufor. Otočím sa a pozriem sa smerom k dverám. Mama tam stojí so skríženými rukami cez prsia, pozerá sa na mňa smutným pohľadom. Je mi ju ľúto.
Rýchlym krokom prídem k dverám bieleho auta. Otvorím dvere a nastúpim doň, prudko zabuchnem dvere.
„Nemusíš búchať ako keby to boli dvere od kadibudky," zasmeje sa otec a nakoniec aj ja. Toto mi vždy hovorí, keď silne buchnem dverami.
„No, tentoraz to nebolo tak silné," pozriem sa do mini zrkadla a upravím si vlasy. „Prepáč, že to tak trvalo, ale..."
„Mama ťa zdržala, nemôžeš za to, bojí sa o teba," otočil sa ku mne a naštartoval auto. Brána sa otvára a my vyrážame preč. „Nemysli si, že ja sa o teba nebojím, Flor, ale už viem, že si veľké dievča, ale aj tak budeš vždy moja malá princezná. Pamätáš..."
„Prosím, oci, nezačínaj zase s tým príbehom," oprela som si hlavu o okno a s úsmevom sa na neho pozrela.
„Prečo? Je to podľa mňa dobrý príbeh."
„Lenže ty si to už povedal toľkokrát, že už nie je zaujímavý."
„Ale no."
„Oci, je to pravda, priznaj si to," podpichla som ho. „Ty mi ten príbeh ešte aj na smrteľnej posteli povieš."
„Nie, nepoviem, pretože ja už budem dávno mŕtvy," prudko zatočil. „Ale môžeš mi to povedať ty."
„Ach jaj," vzdychnem a vytiahnem z kabátu biele slúchadlá. Pekne som si ich minule poskladala a teraz sa im, našťastie, nič nestalo.
„To ideš teraz počúvať pesničky?" prekvapene na mňa vykulil oči.
„Prečo nie?" šokovane som sa na neho pozrela. Nikdy mu to nevadilo.
„Tak lebo tomu, čo počúvaš ty sa nedá hovoriť hudba."
A je to tu znova. Pre otca a mamu je „normálna hudba" tá klasická, alebo tie zo sedemdesiatich, osemdesiatich a deväťdesiatich rokov.
Otočím od neho hlavu a vložím do svojho iPhonu slúchadlá. Pustím si Phantom of The Opera od Nightwish a pozerám sa von z okna. Po chvíli však do mňa otec štuchne.
„Čo je?" vyšteknem a zľaknem sa samej seba. Na otca som nikdy takto nevyskočila a jeho to tiež asi zaskočilo.
„Nič. Teda len to, že už sme tu, preto som sa ťa išiel spýtať, či vážne teraz ideš počúvať hudbu."
Cítila som sa vážne trápne a hanbila som sa na neho čo i len pozrieť. Vyhýbala som sa mu pohľadom, vystúpila som z aute.
Otvorím kufor a vytiahnem z neho svoj kufor. Otec je už vonku a zapaľuje si cigaretu, čo mi pripomína, keď budem v Seattli, aby som si kúpila.
„Tak ahoj, oci," objímem ho. Zapaľovač mu nejak nefunguje. Objíme aj on mňa a rýchlo ho púšťam.
Odchádzam od neho, no ešte pred tým, než vojdem na stanicu sa na neho otočím, vytiahnem z vrecka svoj zapaľovač a hodím mu ho. Chytí ho. Mrknem.
So svojím obrovským kufrom sa trepem cez celú stanicu. Som smädná, ale ten hnusný čaj z automatu si fakt nedám. Sadnem si na lavičku a cítim, že sa potím. Je tu príjemne vyhriato.
Rozopnem prvé tri gombíky na kabáte a narovnám sa. Prezerám ľudí, ktorí sa tu prechádzajú do doby, kým pani v rozhlase neoznámi odchod môjho vlaku.
Vstanem a otočím sa. Toto mesto mi vôbec nebude chýbať. Nenávidím to tu a nenávidím, že som sa sem na prázdniny musela vrátiť. Chvíľu sa pozerám na dvere, no z tranzu ma vytiahne muž, ktorý do mňa drgne. Mlčky sa na mňa pozerá.
„Čo tak sa ospravedlniť?" nenávistne ho prebodnem pohľadom.
„Pre-prepáčte, slečna," vykokce a uteká preč. Pche, dokonalý muž neexistuje.
Vezmem si kufor a idem von. Veľký zelený vlak tam už stojí a je pripravený na odchod. Pripravený na nový začiatok môjho života.