Stačí iba sekunda

-1-

"Mia!" Začula som, ako na mňa kričí starká. "Som hore!" zakričala som a vstala. Zobrala som si veci a šla sa osprchovať. Ako na mňa padal prúd horúcej vody, sa všetko napätie začalo odplavovať. Dnes idem na strednú. Na internát, na ktorý som si šetrila od dvanástich. Obliekla som si modré šaty s holým chrbtom, ktoré som mala na venčeku. Na iné naozaj, že nemám peniaze. Vyvetrala som v izbe a popratala si posteľ. Na oči si naniesla jednu vrstvu riasenky a zišla z mojej podkrovnej izby do kuchyne. "Pripravená?" opýtala sa ma starká. "Jasné, no len trochu nervózna.". "Neboj sa srdiečko, to sa vyrieši." Povedala a usmiala sa na mňa. Úsmev som jej opätovala a vybrala sa obliecť si lodičky. Aspoň nech slušne vyzerám, keďže som sama celá škaredá. "Kufre sú v aute srdiečko, ideš?" " Áno, už idem." vybrala som sa do auta a tešila som sa. Nová škola, nová povesť.

***

Keď sme tam došli. Starý otec mi vybral kufor a ja som sa s nimi rozlúčila. Vybrala som sa na internát. Keď som vošla do izby, uľavilo sa mi, že tam ešte nikto nie je. Som hrozne rada. Vybalila som si veci, prezliekla sa a išla sa najesť. No ako som otvárala dvere, niekto sa dovalil dnu. Spadla som a kufor na mňa. Od ľaku som nevedela lapiť dych. "Och, prepáč, naozaj som nechcela, lenže ten kufor je príliš ťažký... Naozaj sa ti ospravedlňujem, nemala so to v pláne." "To nič, chápem ťa, aj ja mám podobný, teda mala som. Som Mia." "Petra, teší ma" Pomohla mi vstať a ja som jej pomohla vybaliť. Keď som sa chystala ísť najesť, znovu sa otvorili dvere a ja som znova spadla. No až potom so si uvedomila, že ma sledujú dva páry očí, a takisto ma aj zachytili dve páry rúk. Keď som sa postavila, poriadne som si premerala našu chlapčenskú návštevu. Otočila som sa na päťe a šla za Peťou "Peťi, myslím, že máš návštevu." Nechápavo sa na mňa pozrela a ja som pootvorila dvere. Hneď ako uvidela, kto tam stojí, usmiala sa a vykročila k nim. Poriadne ich objala a dala im pusu na líce. Ja som sa medzitým snažila nenápadne zmiznúť. Lenže ja som smoliarka, ako vždy. "Mia, toto je Aďo a Lukáš. Lukáš a Aďo, toto je Mia" Pozrela som sa na nich a oni sa uškrnuly. Ako vždy každý. "Vieš čo, uvidíme sa neskôr." Rýchlo som povedala a utiekla. Keď som vybehla aj z internátu, trošku som spomalila. Zašla za roh a vošla do prvej reštaurácie čo som uvidela. Bola to Čínska reštika a tak som si sadla, a pýtala si ryžu s nakladaným baklažánom.

Keď som sa vrátila na internát a vošla do izby, nikto tam nebol. Vydýchla som si a vybrala husle. Začala som na ne hrať. Najprv pomaly, akoby som sa bála, ale postupne som naberala na tempe. Nevnímala som okolitý svet, len seba a husle.

**Flashback**

Hrala som ako divá, nič som nevnímala. Len seba a husle. Dnes musím aspoň niečo zarobiť viac ako obvykle. Hrám na pódiu v obchodnom centre. Radšej sa do publika nepozriem. Už sa blížim k záveru. Beethovenova sonáta nie je vôbec ľahká. Á koniec. Postavím sa otvorím oči a dobre že neodpadnem, stojí tu vyše sto ľudí. A tlieskajú. Pokloním sa a odídem z javiska celá rozžiarená.

**Koniec flashbacku***

Keď som spomaľovala, niekto otvoril dvere na kúpeľni a vyšiel z nich vysoký chalan, s čiernymi vlasmi s orieškovými očami. Na celom tele mal svaly. Keď som ho zaregistrovala, už sa uškŕňal. Ja som vedela, že aj on patrí medzi takých, ako na základke. On si sadol na stoličku a opýtal sa "Takže husle...?" Ja som cítila, že mám slzy na krajíčku, tak som husle vložila do kufra, vybehla z izby. Potom som už počula, jeho smiech. Ozýval sa na celú chodbu. Vybehla som z internátu a túlala sa po uliciach, ale keď som uvidela kaviareň Siesta, hneď som do nej vbehla. Sadla si do boxu a zahľadela sa von oknom. Podišiel ku mne čašník, ale musel zakašľať. "Čo si dáte slečna?" "Poprosila by som zázvorový čaj, ďakujem." Čašník prikývol a odišiel. Znovu som sa zadívala von oknom, kde som videla, hrať dievčatá s chlapcami futbal. Ja som nikdy taká nebola. Ja som nemala nikdy ani jednu kamarátku a nie to ešte frajera. Keď mi položili čaj na stôl, poprosila som o účet a zaplatila. V pokoji som vypila čaj a keď som sa zberala na odchod, práve vošla Peťa s Lukášom sa držiac za ruku a Adrian im bol v pätách. Našťastie si ma nevšimli, pretože práve mierili na druhú stranu miestnosti. Ale nevšimla som si, že na dverách je zvonček, a tak sa ku mne otočili. Peťa ma hneď zbadala a rukou mi ukázala, že k nim mám prísť. Podišla som k nim so sklonenou hlavou a rukami vo vreckách. "Čau Mia, kde sa tu berieš? Sadni si s nami." Ukázala na miesto vedľa Adriana. "Ja som už bola na odchode. Tak ahoj." odpovedala som a vstala, že odídem, keď v tom sa ozval Adrian. "Ty si mi ešte neodpovedala na otázku, na ktorú som sa ťa pýtal na intráku." Kriste, už to nemôže byť horšie. "Ani ti neodpoviem, pretože nemusím a nechcem." Odsekla som a s hrdo vztýčenou hlavou odišla. Keď som zahla za roh, niekto ma stiahol do uličky. Ten niekto bol Adrian, ktorý mi zakryl svojou dlaňou ústa. "Budeš ticho a nič ti neurobím." Zašepkal mi do ucha. Ja som horlivo prikyvoval a potom ma pustil. Keď som sa otočila, že utečiem, zistila som, že za mnou stojí stena. "Čo chceš?" opýtala som sa a snažila som sa nerozrevať. Bála som sa a to veľmi. "Husle? Ty hráš na husle? To akože fakt?" opýtala sa ma s blbým úškrnom. "Áno a čo teraz? Čo ti to vadí?!" Odsekla som mu a pritom som trocha zvýšila hlas, ale jemu sa to zjavne nepáčilo. Ten úškrn mu zmizol a pomaly sa približoval ku mne. Rozbúšilo sa mi srdce, že čo mi urobí. Už bol skoro pri mne keď zdvihol ruku. Ani som nestihla mrknúť a narazila som o stenu, a udrela si rameno a štípalo ma líce. Až teraz som si uvedomila, že som schytala facku, ale musela byť dosť silná, keďže som odletela, až ku stene. Keď som sa pozviechala zo zeme, mala som slzy na krajíčku, ale prehltla som ich. Znova sa ku mne začal približovať a snažil sa ma udrieť. Prvej rane som uhla, no druhej som už nezabránila, ani tretej. Z nosa sa mi pustila krv a začalo ma bolieť oko, určite budem mať monokel. Postavila som sa, že si z vrecka vyberiem vreckovku, keď za tú ruku ma niekto schmatol a vytočil dozadu. Kriste, takú bolesť som nikdy necítila. Keď som chcela vykríknuť, zapchal mi ústa nejakým sáčkom. "Keď to niekomu povieš, skočíš ešte horšie." Otočil ma a hodil o stenu. Keď som sa zviezla na zem, ucítila som ešte ranu do brucha a úst. Za tým so nevidela už nič, iba čiernočiernu tmu.

***

Zobudila som sa na to, že niekto sa s niekým hlasno rozpráva. Do očí mi udrelo jasné svetlo. Žeby som bola už v nebi? Potom som si všimla, že som napojená na nejaké hadičky. Niekto ku mne pristúpil. Je to doktorka. "Si v poriadku?" opýtala sa ma. "Nie." Bol to skôr povzdych. "Bolí ťa niečo?" " Áno, bolí ma celý človek. Čo sa stalo?" " Nepamätáš sa na nič?" "Nie." Odpovedala som pravdivo. "A chceš to vedieť?" Opýtala sa ma. "Ja som len prikývla. "Pred dvomi hodinami ťa nejaký dospelý pán našiel ležať v jednej z uličiek, za obchodom v kaluži krvi. Hneď nám zavolal, a povedal, že máš slabý pulz. Ruku si mala vytočenú, budeš ju mať musieť v sadre, pretože máš vykĺbené rameno. Máš monokel a modrinu odtlačkom ruky na tvári, potom máš..." Nedokončila vetu, pretože vtedy mi došlo čo sa stalo a ja som jej skočila so reči. "Udrel ma do brucha a úst, oko nosa, dostala som od neho facku, vykrútil mi ruku za chrbát a dvakrát ma hodil o stenu. Bol to Ad..." Nedopovedala som, kto to bol, pretože v hlave sa mi prehrali jeho posledné slová "Keď to niekomu povieš, skončíš ešte horšie" "Vieš kto bol? " Opýtala sa ma doktorka. "Nie." odpovedala som rýchle. "Keď chceš môžeš ísť. Vyšetrená si. Nie všetky zranenia boli vážne. A tie, ktoré boli sme ošetrili. Ale keby ťa ešte niečo bolelo tak príď a o dva týždne príď na kontrolu." " Dobre ďakujem vám veľmi pekne. Dovidenia" " Ahoj."

Keď som vyšla z nemocnice, zamierila som rovno na internát. Pomaly som kráčala ulicami až som došla k internátu. Vošla som do izby, kde nikto nebol. Skontrolovala som aj kúpeľňu. Našťastie ani tam nikto nebol. Prezliekla som sa a pomaly upadala do ríše snov, keď v tom mi zavibroval mobil. Prišla mi SMS-ka od neznámeho a stálo tam : ###: Ešte sme spolu neskončili.

Tak a máme tu prvú kapitolu, dúfam, že sa Vám páčila. Určite si poviete, že už na začiatku je obrat. Ale toto je len začiatok. Ešte mnoho obratov bude a možno aj to, čo by ste nečakali. Posielam pusu, každému, ktosi toto prečítal. Neviem kedy bude ďalšia kapitola. Ešte sa so všetkým musím zosúladiť, ale v ďaľšej časti Vám poviem ako to bude. Na obrázku je Mia. Vaša Gabika.