Stačí iba sekunda

-5-

"Ahooooj Peťo, Paťo, Jožo, Anti... Á Nelá... ehm... aj ty si tu?" Myslela som si, že ich už neuvidím. Nikdy. Títo piati sú legenda školy. Nazvali sa Highfive. Vždy mali iba problémy. A Nela sa vždy obliekala ako Barbie. V siedmej triede mala aj anorexiu. Teraz sa úplne podobá na bábiku. Na sebe má krikľavé ružové minišaty, až jej vidno nohavičky ( takisto ružové ). Výstrih má taký, že jej skoro vidno bradavky. Ešte minulý rok mala vlasy pod zadok a k tomu hnedé, a teraz má po plecia, ale blond s úplne malým nádychom hnedej, jej pôvodnej farby. Na nohách mala vyše 10 cm štekle a na tvári zase vyše 10 kíl mejkapu.

"Vidím, že ste sa zmenili... Všetci do... jedného..." Medzi tými slovami som dvakrát nasucho prehltla.

"Vidím, že aj ty. Ale nie tak ako by som si myslela, že sa zmeníš." Povedala a ukázala na moju ruku. Teda na naše prepletené prsty.

"Mia?" Zašepkal mi Braňo do ucha a ja som sa naňho otočila.

"Poďme..." Prikývla som a rozlúčila sa s nimi.

"Ták... mi už pôjdeme. Čaute." Chvála bohu, že sa to už skončilo. No skoro som začala oslavovať.

"A... a... á... Kamže, kamže? Ešte sme si poriadne nepokecali Riva Diva. Nikam sa ešte nechystaj. si rovnaká ako predtým. Vôbec si sa nezmenila. Ak nehovorím o ňom." Povedala, a ukázala na Braňa. A k tomu všetkému sa aj zákerne zasmiala. Vzkypel vo mne hnev.

"Nepoznáš jeho a nepoznáš ani mňa. Možno sme spolu chodili 9 rokov do tej istej triedy, ale spolu sme sa možno za celých 9 rokov rozprávali iba dvakrát. My sme si nemali čo povedať a nemáme si čo povedať ani teraz. Takže maj sa." Neviem, kde som zobrala toľkú odvahu a povedala to jej do očí, ale jednoducho ma adrenalín poháňal vpred. Všetci piati na mňa pozerali s otvorenými ústami. Inokedy by som vrieskala, ale som už dosť rozumná na to, aby som sa správala ako dospelá.

"Čože... čo... čože si to práve povedala?" Nela sa spamätala ako prvá, a tí ďalší štyria mali sánku, až na zemi.

"D

"Vieš čo? Toto som chcela vyskúšať už dávno. Postreh!"

"Čož..." Nestihla som ani nič povedať, a už som ucítila niečo na tvári. Bola to facka. Od Nely. Ale ani nebolela. Iba som niečo cítila na líci. Braňo ma potľapkal po pleci a ja som sa k nemu otočila. Zrazu som cítila, ako mi niečo vytiahol z líca. Bol to necht.

"Aúúú, to bolí, štípe, aúúú. Môj necht. Aúúú. Ty krava všetko vždy zničíš. Do šľaka. Už to nemôže byť horšie. Mhhh... hhh..." Nechápem ako a prečo, ale zrazu som sa začala smiať. Nemohla som si pomôcť.

" Ty sa na čom smeješ? To si za zavinila ty. Aúúú..." Vedela som, že je rozmaznaná, ale že až tak? To by mi vo sne nenapadlo. Všetci na mňa hľadeli ako na blázna, okrem Braňa. Aj jemu sa dvíhali kútiky úst.

"Zmenila si sa viac ako som čakala. Prekvapilo ma to. Správaš sa ešte zodpovednejšie ako na základke. Ale štýl oblečenia máš rovnaký." Povedala a odfrkla si,

"Ja som si myslela, že sa zmeníš k normálu. Ale zbytočne som tým márnila čas. Ty sa nikdy nezmeníš. Poďme." Pozrela som na ňu a potom jej už nevenovala ani pohľad. Chytila som Braňa za ruku potiahla ho. Vybrali sme sa a potom sme už počuli iba také:

"Íííííííííí..." Bolo ju počuť až na druhý koniec mesta. Nechápem, ako ju ešte môžu k tomu utešovať.

"To je krava..."

"To mi hovor. Ja ju poznám už 9 rokov. Prvé dve boli fajn. Ale od tretieho sa iba predvádza. V sedmičke mala anorexiu. Dva mesiace bola v nemocnici, a skoro  ju nechali prepadnúť. Mohla byť rada, že prešla, ale nie. Každému vytrubovala: 'Mňa nenechajú prepadnúť, ja som ich miláčik.' No figu borovú. Nie je ich miláčik, ani nikdy nebola. Pche..." Na Braňovi bolo vidno, že ho to zaujíma.