Stačí iba sekunda

-6-

Prvý deň školy. Nič nové. Ale... I tak som nervózna. Peťa ešte spí, ale nechcem ju budiť. Chcela by som sa jej opýtať, že čo si mám obliecť. Ona je na to macher.

"Peťa?" Ozvala som sa jej do ucha a zatriasla s ňou.

"Hmmm?"

"Pomôž mi." Nedivím sa, že sa jej nechce vstať. Včera, teda dnes ráno sa vrátila o tretej zo svadby svojej sestry.

"S čím?"

"S oblečením?" Povedala som to skôr s otázkou, ako s oznamom. Hups... Peťa bola na nohách raz - dva.

"S tým vždy. Aj keby si ma budila o polnoci, s tým by som ti pomohla hneď." Ako blesk podišla ku mojej skrini a začala si prezerať moje oblečenie. Na dnes ti ešte oblečenie nájdem, ale inak musíme ísť do obchodu."

"Prečo?"

"Pretože tvoje handry sú akurát dobré na utieranie podlahy." Ako to dopovedala, moje srdce vynechalo jeden úder. Nezmohla som sa na slovo.

"Preboha Mia! Si v poriadku? Si bledšia ako mlieko." Niečo mi povedala, ale ja som ju nepočula ako cez sklo. Videla som ju rukou mávať mi pred očami. No nevnímala so ani to. Pred sebou som videla iba jednu vec. Hrob mami a otca. Hneď na to sa mi premietali spomienky na nich. Keď som sa spamätávala, už sme tu neboli iba my dve. Bola tu už aj vychovávateľka. A vo dverách stáli baby z iných izieb.

"Som..." Začalo som, ale môj hlas sa zlomil, tak som pokračovala šeptom. "som v poriadku." Vzdychla som si a utrela slzy, ktoré mi stekali po lícach. Vychovávateľka aj Petra si viditeľne vydýchli.

"Dobre, už sa ti vracia farba, ale dnes daj na seba pozor." Prikývla som a odišla aj ona aj baby.

"Máš pravdu." povedala som smerom k Peťi. Ona sa na mňa pozrela zmätením pohľadom.

"S tými vecami. To mám po mame. Mala dobrý štýl. To som našla v skrini, a keď mi tie veci boli dobré začala som ich nosiť. Sú moderné, aj to pásikavé tričko zo včera bolo jej."

"Niektoré kúsky sú fakt dobré, ale niektoré viditeľne staré." Iba som prikývla. 

"Požičaj si niečo moje." Povedala a už - už išla k svojmu šatníku.

"Čo toto?" Podala mi modré šaty, ktoré mali čipkovaný chrbát, vzadu boli trochu dlhšie, vpredu kratšie. Boli pekné.

Zobrala som si ich, vyskúšala a padli mi ako uliate. Rozčesala som si vlasy a nechala ich voľne padať na chrbát. Čierne baleríny, kabelka. Ešte náhrdelník a som.

"Ďakujem..." Poďakovala som sa Peťi, a silne ju objala.

                                                                                                    ***

Stojím pred školou. Sama. V tieni. Nikto si ma nevšíma. Ako vždy. Videla som prichádzať ku mne jedno dievča.

"Ahoj, som Alex, ale volaj ma Axi." Povedala, usmiala sa a podala mi ruku. Prijala som ju.

"Teší ma som Mia."

"Si prváčka? Lebo ja hej, nevyznám sa tu a neviem, kde sú triedy."

"Tiež som tu nová, neviem, kde sa čo nachádza."

Keď konečne začali príhovor, uľavilo sa mi, pretože už som stála dosť dlho na dvore. Prvácke triedy sú na prvom poschodí, sú 4 prvácke triedy. 1. A, B, C, D. Ja aj Axi sme boli v Béčke.  

                                                                                                ***

Zo školy sme sa dostali až po pól jedenástej.

"Videla si ako na teba všetci chlapci čumeli?" Pozrela som na ňu pohľadom ,ČoToDopeklaTáreš.,

"Nehovor, že ty si si to nevšimla? Všetci chlapci na teba čumeli, už aj vtedy, keď si vchádzala do triedy.

"Ja som si to nevšimla, ale jedno."

"Kde bývaš? Ja na intráku."

"Tiež."

Vrátili sme sa na internát, ona mi ukázala izbu, boli sme na obede. Tam si k nám prisadol aj Braňo. Rozprávali sme sa, potom som šla do izby. Toľko, že som si ľahla mi zazvonil mobil. Bol na mojom písacom stole, ale radšej som zdvihla.

"Haló..." Nepozrela som sa kto volá, to je už jedno.

"Kde si...?"

"Kto volá?"

"Kde si Mia?"

"Ešte raz sa pýtam, kto volá...?"

"Na to ti teraz neodpoviem. Kde si?"

"Na intráku, prečo? A kto tam je."

Zložil to, zložil. A toto som považovala zatiaľ za najnormálnejší deň. To ke jedno. Prezliekla som sa do niečoho pohodlnejšieho. Na nos som si dala okuliare a začítala sa. Ani som si nevšimla a bolo päť hodín. Presne o piatej - ani o sekundu skôr, ani o sekundu pozdejšie - niekto zaklopal. Otvorila som, a vtom ma do niečoho chytili. Bolo to vrece. V hlave mi hneď zaznel alarm. Únos... Únos...

Najhoršie je, že ani neviem, kto to je, a  prečo to robí. Zrazu som iba cítila, ako sa niečo pohlo. Auto. Kopala som nohami aj rukami. Asi po pol hodine som sa upokojila. Potom som aj zaspala.  

                                                                             *** 

Neviem koľko mohlo byť, keď som pocítila, že ma vyložili. Otvorili vrece, ale zaviazali mi oči. Bolo počuť cvrčky, tak ma napadlo, že sme možno niekde na poli, alebo lúke. Neviem ako ďaleko sme išli pešo, ale minimálne 20 - krát som sa potkla určíte. Keď sme zastali, a konečne si myslela, že sme na mieste mi dali dole šatku z očí. To čo som uvidela, mi vyrazilo dych. Ani nie to, ale to koho som tam uvidela.

Takto nechať to otvorené, mi pripadalo vhodné. Trošku kratšia časť, ale čo už.  Do komentárov môžete tipovať, koho tam uvidela, a kde sa nachádza. A takisto, kto jej volal. Ďalšia časť bude približne o týždeň, dva. Teraz pred polrokom , treba opravovať čo sa dá. Takže veľa šťastia, a nech sú pekné známky.

Vaša Gabika ♥...