Stačí iba sekunda

-4-

Ráno som sa zobudila nalepená na stene. Bolo mi teplo, nevedela som sa pohnúť a najmä som bola hrozne unavená. Sprvu som si nevedela spomenúť, že čo sa stalo, až keď som sa poškriabala na ruke, kde som mala mať sadru, som si spomenula, že čo sa stalo. V bruchu sa mi rozletel roj motýlikov. Nikdy by som si nemyslela, že práve mne sa niečo takéto prihodí. Jemne som sa posunula a vyplietla sa spod neho. Pomrvil sa, ale spal ďalej. Vyliezla som z postele , ale ako som stúpila na pravú nohu, vykríkla som od bolesti a spadla. Braňa trhlo až spadol na zem a zároveň aj na mňa. Nejako pomaly sa spamätával. Keď ma uvidel, rýchlo sa postavil, až sa zakolísal. Myslela som
si, že znovu spadne a k tomu na mňa, ale našťastie rovnováhu udržal. Sadol si na posteľ a podal mi ruku. S radosťou som ju prijala, a vytiahla som na rovné nohy, teda na jednu. Tiež som si dala posteľ je nemu.

"Prepáč, nechcela som ťa zobudiť."

Povedala som, no skôr pošepkala. Vstala som a zobrala si svoje oblečenie, ktoré bolo v úhľadnej kôpku na stoličke. Zobrala som si do ruky, samozrejme do tej, kde som nemala barlu. Nejako som došla do kúpeľne, obliekla som sa do svojho oblečenia a vtedy mi došlo, že som si zabudla hrebeň, zubnú kefku, a ďalšie potrebné veci. Vyšla som z kúpeľne, ale nikto izbe už nebol. Vo vrecku mikiny som rukou pohľadala kľúče a mobil. Mobil som vložila späť a kľúče som si zavesila na malíček. Prešla som ku svojej izbe a odomkli. Na posteli ležala Petra dole hlavou. Tá barla mi už hrozne vadí. Položila som ju na posteľ a snažila sa tú bolesť rozchodiť. Napokon po pár metroch sa mi to aj podarilo. Tá bolesť už nebola taká pálčivá ako predtým. Zobrala som si kozmetickú taštičku a zamkla sa v kúpeľni. Pustila som vodu a počkala, kým sa zohreje. Zatiaľ som si dala dole obväz. Mala som tam tri rany, ale nevyzerali nejak hrozne škaredo. Vošla som pod prúd vody. Umyla som si vlasy a zmyla som si penu ako z vlasov, tak isto aj z tela. Zabalila som sa do uteráka, vlasy vyžmýkali a nechala voľne padať na chrbát.

"Ách..." Vzdychla som si.

"Bodaj by som mohla dnešok prežiť bez zbytočných hádok a drámy." Šomrala som si popod nos. Začala som si rozčesávať vlasy. Na koncoch sa mi hrebeň zastavil a trvalo, kým som si tie končeky rozčesala. Naozaj mi už treba zájsť ku kaderníčke. Z myšlienok ma vytrhol nedočkavé klopanie. Pred kúpeľňovými nikto nebol, takže klopali na vchodové. Otvorila som ich a stál tam Braňo. Podľa toho ako na mňa zízal, mi došlo, že som iba zabalená iba v uteráku. Pozerala som naňho, ale on si ma stále premeriaval.

"Ehm... ehm..." Zakašľala som, aby sa spamätal.  Keď od môjho tela konečne odtrhol pohľad a zadíval sa mi do očí.

"Prepáč, že som tak zdúchol... Viem, že som nemal... Ja vlastne ani neviem prečo som odišiel..."

"To nič. Poď dnu." Ustúpila som a on si sadol na moju posteľ.

"Učešem sa a vysuším si vlasy, hneď som späť." Urobila som, čo som povedala. Aj som sa obliekla. Jednoduché  čierne skinny džínsy, čierno - biele pruhované tričko s krátkym rukávom a čiernu mikinu. Na mihalnice som si neniesla maskaru a na ústa priesvitný lesk na pery. Ešte raz sa pozrela do zrkadla a vyzerala som dosť dobre, keby niet tých rozštiepených končekov. Odomkla som dvere a keď som z nich vyšla Braňo ležal na mojej posteli a hral sa na mobile. Keď ma zbadal spadla mu sánka.

"Si... si nádherná..." Povedal a ja som zrumenela a chabo sa usmiala.

"Ďakujem..." Povedala som a zobrala si tašku cez plece, vložila do nej mobil, kľúče, do peňaženky vložila zo dvadsať eur a takisto vložila do peňaženky.

"Kam sa chystáš?"

"Neviem, jednoducho niekam zájdem, poprechádzam sa... Ja neviem."

"Nemala by si chodiť sama... Veď vieš, čo sa stalo minule..." Ako to dopovedal, striaslo ma. Naozaj, to je pravda,  na to som nepomyslela. Aj minule som predsa natrafila na Petru s Lukášom a s Adrianom, ktorý vošli do kaviarne kde som pila čaj a nakoniec si ma všimli  a Adrian ma nakoniec zbil. To bol horor. Už to nikdy nechcem zažiť. Rozmýšľala som čo urobiť nakoniec som sa rozhodla.

"Chceš ísť so mnou?" Opýtala som sa ho.

"Samozrejme." Povedal a usmial sa. Tiež som sa usmiala a zobrala si kľúče a čo najtichším odomkla . Peťa ešte stále spí. A to už je čo hovoriť. Je pól dvanástej. V nedeľu nepodávajú obedy, takže je dobre, že som sa vybrala so mesta. Zamkla som a ako sme vyšli von z internátu, sme začali kráčať dolu ulicou. V meste som na svojej ľavej ucítila niečí dotyk. Patril Braňovi. Chytil ma a preplietli sme si prsty. Na námestí sme si vyberali reštauráciu, keď vtom som zbadala niekoho, koho som veľmi dobre poznala. Oprava. Niekoľkých veľmi dobre poznala.

"Si v poriadku?" Opýtal sa ma Braňo. Ťažko som prikývla

"Naozaj? Úplne si zbledla."

"A... áno..." Vyjachtala som horko - ťažko, ale aspoň nejako. Ani sa nečudujem, že som zbledla, pretože keď uvidíte niekoho koho ste si mysleli že už neuvidíte dosť dlho. Najmenej 30 rokov a vy by ste zbledla. Potiahla som Braňa za ruku a povedala iba toľko:

"Poďme týmto smerom." Ale bolo neskoro, obrátili sa ku nám a začali ukazovať na mňa a rehotať sa. Super, myslela som si, že aspoň dnes zažijem pekný deň. No znova je opak pravdou. Ešte horšie to začalo byť, keď sa k nám začali približovať. Ach bože, toto nedopadne najlepšie. Prosím, nech to je len sen. Ale nech ten sen nie je úplne všetko. Iba niečo z neho. A už je to tu.

"Čus Riva Diva, ako sme sa cez leto mali?" Bože, vytiahli moju prezývku. To nie je dobré. Keďže moje priezvisko je Riverdaleská.

"Ahoj..."

Šťastné a veselé. Aj ja mám pre Vás darček. Ďaľšiu kapitolu! Dúfam, že sa Vám bude páčiť. Dala som si trochu námahy a napísala ju skôr ako som si myslela, že ju napíšem. Časť je trochu kratšia, ale dúfam, že to nevadí.

Vaša Gabika.

P.S. Prosím Vás aby ste Miino priezvisko čítali ako - Riverdejlská - vždy mi je najťažšie vymyslieť priezviská.