Stačí iba sekunda

-2-

V hlave mi kolovali dookola tých 5 slov. Mala som podozrenie, kto to mohol byť, ale určite som to nevedela. Musím sa ísť opláchnuť so studenou vodou. V tom som počula ako niekto zabuchol dvere na našej izbe. Schovala som sa za dvere, pretože keď to je ten, kto myslíme, že je. Bude ešte väčší prúser. "Fuh..." Nechtiac som to povedala nahlas. Bola to Peťa, ktorá si dávala dolu svoje tenisky. Vyšla som z poza dverí, lebo bola otočená chrbtom ku mne. Nenápadne som prešla do kúpeľne a osviežila sa vodou. Ako som vychádzala, Petra práve vtedy svoje tenisky ukladala na poličku v chodbe. "Preboha Mia! Čo sa ti stalo?" Vykríkla keď ma uvidela. Aj tak by som to pred ňou nevedela dlho tajiť. Ešteže bude zajtra sobota. "Aď...hoj," Už som chcela povedať, že Adriana na zbil. Áno on zbil dievča, hneď v prvý deň ako ho spoznal, fakt super. A to len kvôli tomu, že mu nechcelo odpovedať na jednu otázku. "nič sa mi nestalo. Prečo sa pýtaš?" Ja viem vyznelo to hlúpo, ale potrebujem ešte kus času, na vymyslenie výhovorky. "NIč? Nič sa ti nestalo? Však ty máš celú ruku v sadre, modrinu na tvári a... počkať tá modrina je v tvare ruky?" Opýtala sa a zapálila lampu. "Pod nosom máš zaschnutú krv a pravou ruku sa držíš za brucho. A vidím, že sa hrbíš, a to určite od toho, že ťa bolí chrbát. A na rameni a čele máš náplasťami zalepené rany. A nehovor, že nie a povedz mi čo sa stalo, inak pôjdem na políciu a poviem, že ťa niekto zbil. Pretože toto si jedným pádom spôsobiť nemôžeš." Dokončila svoje diagnostikovanie. "Ja by som ti to aj povedala, ale keď to niekomu poviem, urobí mi aj niečo horšie. A už aj s týmito zraneniami som mohla zomrieť, lebo v nemocnici mi povedali, že nejaký pán ma našiel v bezvedomí v kaluži krvi so slabým pulzom ležať na zemi." ako som to dopovedala, všetko som začala prežívať odznova. Cítila som aj tú bolesť. Začala mi tiecť jedna slza, ktorú som si utrela skôr, akoby zo zahliadla Peťa. Lenže už bolo neskoro. Za tou jednou sa začali valiť stovky ďalších a z nevinného plaču, bolo hlasné vzlykanie. Peťa ma objala a začala ma utišovať, že to bude v poriadku. Keď som sa už ukľudnila opýtala sa ma niečo, o čom som nechcela už nikdy pred nikým hovoriť. "A povieš to rodičom?" Začala sa mi triasť spodná pera a ona pochopila o čo ide. Rozrevala som sa ešte viac, a cez to nebolo ani počuť, že niekto klope. Petra mi podala balík vreckoviek a šla otvoriť. Počula som iba tlmené hlasy, ale bolo im za to rozumieť. Pri tom až príliš známom hlase som sa striasla, patril Adrianovi. "Nie, nie nie..." šepkala som a nohy si pritiahla k hrudi. Vtedy vošiel najprv Lukáš, Peťa a... a Adrian. Adrian sa uškrnul, nad tým ako vyzerám a Lukáš sa skôr vystrašil. "Čo ideš na karneval za zlomené kosti." Neodpustil si panovačnú otázku Aďo. Ale pravdou je, že s napuchnutými očami od plaču, spolu s tým, čo mám na tele som musela vyzerať na pohľad fakt nádherne. "A čo sa ti stalo, spadla si a udrela kolienko, pôjdeš plakať ku mamičke?" Pokračoval, na čo sa mi znovu roztriasla spodná pera. Peťa hodila na neho nenávistný pohľad a podišla ku mne a podala mi vreckovku. Ja som ju odmietala, postavila sa a utiekla do kúpeľne. Skôr som spadla do nej spadla. O niečo som sa potkla a to niečo bola Adrianova noha. "Áááááááááv" Od bolesti som vykríkla, pretože som spadla na ruku v sadre, ale udrela som si aj čelo a nos. Adrian sa zvalil na posteľ a na celé hrdlo sa začal smiať. Do kým ony sa na neho pozerali, čo to urobil, ja som sa odplazila do kúpeľne a zabuchla niekomu pred nosom dvere a zamkla. "Mia, Mia poď von..." Nemusela som nič povedať, pretože za mňa odpovedal hysterický plač.

"Čo si to dovoľuješ, nič ti neurobila a ubližuješ jej všelijak! Nevidel si ako vyzerá?! Niekto ju dnes zbil! Povedala mi, že jej doktorka povedala, že ju našli v jednej uličke v kaluži krvi so slabým pulzom, vykĺbeným ramenom a všetkým tým, čo si videl, že na nej je! Tie náplaste a obväzy si si nevšimol! Doktorka povedala, že keby ju našli o niečo neskôr, mohla zomrieť! Potom tu vytiahneš je rodičov, ktorý sú už šesť rokov mŕtvi?! Ona je sirota. Má len starkého a starkú. Ale aj ony môžu raz zomrieť a potom sa nebude mať ani o koho by sa mohla oprieť!!! Si úplný idiot, debil, kretén...!" Peťa vykrikovala na Adriana všetko možné. Ja som si medzitým umyla tvár a obliekla sa do džínsov, trička a saka. Obula som si tenisky a vyšla z kúpeľne. Snažila som sa nenápadne utiecť, ale znova som sa potkla o Adrianovu nohu. "Kamže, kamže mladá slečna a na husle nám nezahráš?" Opýtal sa a ja som sa začala hanbiť. On sa znovu rozrehotal, ale Peťa s Lukášom iba na mňa civeli. "Ty hráš na husle?" opýtala sa ma Peťa. "A... áno." "Zahráš nám niečo? Prosím." poprosila ma a urobila psie oči. "Tak fajn." Vybrala som husle z kufra, sadla si a začala hrať Beethovena. Ale pre moje šťastie, keď melódia sa mala zrýchlovať husle mi vypadli z ruky, spadli a drevo popraskalo a struny sa roztrhli. Sláčik som rýchle položila na posteľ a utiekla z izby.

Prechádzala som chodbami, až som vošla do knižnice. Pobrala som sa sadnúť si do zadných kresiel, kde asi nikdy nikto nechodí. Medzitým som si pobrala pár kníh. Otvorila som jednu knihu a začítala sa. "Prosíme v...všetkých návšt...evníkov knižniccce, aby sa pomaly odchádzdzdzdzali z knižnice, pretožžže o päť minút zatvááárame. Ďakujeme." Neviem ako dlho som mohla čítať, ale ten starý rozhlas určite prebudil polovičku internátu. Zobrala som si dve knihy, ostatné som nechala na stole. Určite ich potom odpracú. Prišla som k starej pani, ktorá mi knihy odblokovala. "Čo sa ti stalo?" opýtala sa milo. "Ale nič." Nechcelo som každému vyzvoniť, že teraz ma niekto zbil. "Neboj sa a povedz, ja to nikomu nepoviem." "Pani...?" "Volaj ma len Ida." "Pani Ida, to naozaj nič nie je, len ma niekto zbil." "Chlapec alebo dievča?"

"Chlapec... ale povedal, že keď niekomu poviem, kto to urobil. Môžem skončiť aj horšie." Povedala som jej to. "Podáš naňho obžalobu, alebo...?" "Povedala som vám, že nemôžem, takže budem to musieť nechať tak. Dovidenia." "Keď niečo budeš potrebovať, pokojne sa obráť na mňa Mia." "Ďakujem, ale odkiaľ poznáte moje meno?" "Ja tu poznám každého moja, každého." Usmiala som sa na ňu a odišla.

Vrátila som sa do izby, ale až na chodbu bolo počuť vzdychy, tak som radšej zaklopala. "Peťa? Môžem vojsť, alebo mám radšej odísť?"

"Nie, počkaj chvíľu dobre? Hneď!" Počkala som ešte hodnú chvíľu a potom vošla. Lukáš sedel na stoličke a Peťa na zemi, a pritom niečo žmolila medzi prstami. "Ja už idem spať." povedala som a ľahla si do postele. "Dobrú noc." Ešte toľko som stihla povedať, predtým ako som upadla do ríše snov.

******

Ráno som sa zobudila, a ako som sa otočila, uvidela som ako Petra leží na posteli a Lukáš na zemi. Tvrdo spali. Ja som sa pomaly dostala do kúpeľne, kde som sa obliekla, umyla a učesala. Z kúpeľne som si to rovno zamierila do jedálne na raňajky. Nabrala som si chlieb, maslo a šunku a sadli si k stolu. Keď som zistila, že tu čaj nepodávajú vybrala som sa do kaviarne. Objednala som si to isté čo včera - zázvorový čaj. Dopila som zaplatila a vybrala som sa na obhliadku mesta.

Prešla som polovicu mesta a nič zaujímavé som tam nevidela. Vrátila som sa na internát, a išla na obed. Ale neverím, kto si ku mne prisadol...

Ták a máme tu novú kapitolu. Čo si myslíte, kto si ku nej prisadol. Viem, že som povedala, že v tejto kapitole Vám poviem, že kedy budú vychádzať časti, ale nejako som na to ešte nemala čas. Dúfam, že sa Vám časť páčila. Na obrázku je Petra.

Vaša Gabika.

P.S.: Sľubujem, že v ďalšej časti, Vám všetko poviem.