Stačí iba sekunda

-3-

Túto časťou venujem blanik123

Práve, keď som sa chystala dať do pusy prvé sústo zemiakov s mäsom, niekto si ku mne prisadol. Ten, kto si ku mne prisadol, bol niekto, koho by som tu naozaj nečakala. Bol to chlapec.

"Ahoj." povedal a usmial sa. Na lícach mu vyskočili jamky. Také zvodné.

"Ehm, ahoj." odpovedala som a prestala na neho zízať. Mal čierne vlasy a čokoládové oči. Pekne vypracované telo, ktoré sa mu vynímalo pod jeho úzkym svetlomodrým tričkom. Zo zamyslenia ma vytrhol, jeho hlas. "Som Braňo."

"Mia"

"Meno stvorené pre Bohyňu."

Dobre som počula? On povedal, že meno pre Bohyňu? Bože môj, ja odpadnem.

"Čo sa ti stalo?" Super to je tá najlepšia téma. "Spadla som." Odpovedala som rýchlo, a začala sa zberať na odchod. Viem, som zbabelec, ale nemôžem si pomôcť. Jednoducho som taká. Ale akoby preskočil stôl a zázrakom sa zjavil pri mne. "Počkaj."

Dopekla, však aj on ma ide udrieť. V tomto meste, každý bije dievčatá. Na čo som sem vlastne išla. Skrčila som sa, a vydala niečo, čo sa podobá škrekotu papagája. Uprene sa na mňa zahľadel. Mykalo mu kútikmi úst. Super aj on sa ide rehotať. Keď som sa naň znovu pozerala, už vyzeral smrteľne vážne.

"Čo sa ti prihodilo? Myslím s tou rukou."

Bála som sa odpovedať, tak som len vymýšľala výhovorku, ktorej by uveril. Ale akoby mi čítal myšlienky.

"Výhovorkám neuverím."

"Spadla som." A znova sme u pádu.

"Toto si si urobila jedným pádom?" Opýtal sa, a ja som bola rada, že mi uveril.

"A ten odtlačok ruky na líci?"

"Ako som spadla, tak som si ruku vložila, pod tvár." Povedala som čo najrýchlejšie. Podal mi ruku a ja som ju prijala. Pomohol mi postaviť sa. Aj on si sadol a potľapkal si po jeho kolenách. Ja som sa iba dívala do zeme a na nič sa nezmohla. Chytil ma za ruku a stiahol ma dole na jeho kolená.

"Učím sa za doktora, mňa len tak neoklameš." Povedal nežne a pritiahol si ma na hruď. V hlave mi zablikalo STOP a rýchle som sa odtiahla. Pozeral sa na mňa zmätene. "Prepáč..." Zobrala som si nedojedený obed a vybrala sa na izbu.

***

"Preboha..." Vydýchla som, len čo som sa dostala na izbu. Tácku som položila na písací stôl. Chystala som sa práve si sadnúť, keď v tom niekto zaklopal. Ach jaj. Išla som otvoriť, no to koho som tam videla, mi vyrazilo dych. Bol to Aďo. A znova je to tu. Jeden deň mi nedá pokoj.

"Komu si to povedala?"

"Čo som mala komu povedať?" Inštinktívne som začala cúvať dozadu. Super! Znova. Chytil mi obe zápästia a pritisol ma k stene. Zavrela som oči. Pocítila som ranu do nosa a hneď sa mi začala tiecť krv.

"Počkaj!" Rýchle som vykríkla. "Čo si vlastne počul? Ja som nikomu nič nepovedala, a keď sa pýtaly, tak že som spadla."

"Ja keď som išiel po chodbe, úkazovali na mňa, že som niekoho zbil. Vraj dievča. Aká náhoda." Sarkasticky odpovedal, znova mi jednu vrazil, no tentoraz do brucha a ja som sa prehla v páse. Au. No v tom mi zasvietilo. Celou silou kolena som kopla do najcitlivejšieho miesta. Tentoraz sa zviezol na zem on. Zobrala som si z nočného stolíka balík vreckoviek, aby som zastavila krvácanie a vzala nohy na plecia.