BadBoys? (M&M)

End of day...

Pohľad Jasmine

Bez väčšieho zaváhania som sa rozhodla zavolať najskôr Sofii.
Ak ja niekto na koho sa môžem spoľahnúť, tak je to určite ona. Zdvihla.
,, Pre boha ty kde sa potuluješ?! Volal mi Nikolas, že či neviem kde si."
,, Tiež ťa zdravím. Som v pohode a čo si mu povedala?"
,, Že si u mňa a zabudla si si mobil, preto si nezavolala. Ale kde vlastne si !?"
,, Jediné čo ti môžem povedať je to, že som v pohode. Nemôžem ti povedať kde som ale zajtra ti to vysvetlím. Dik že si ma kryla ale už budem musieť ísť. Zajtra !"
,, To mi teda dopodrobna vysvetlíš! Ahoj..." Počula som ako niekto ide po schodoch. Bol to Martinus.
,, Vybavené ? " len som prikývla. Trochu som sa bála, ale nedávala som to nejako najavo.
,, Pozri, možno ti to príde byť ako z hororu ale ak budeš s nami, nemusíš sa ničoho báť." Zahľadel sa mi do očí a mnou prešla elektrina.
,, Ale čo ak sa niečo stane? Čo ak si ma odchytí keď pôjdem domov? Čo ak... "
,, Žiadne ak nebude. " znovu ma objal. ,, Už sme to s Macom prebrali a dohodli sme sa, že domov nepôjdeš. Zajtra zájdeme za tvojím bratom a nejak mu to vysvetlíme. Do školy aj zo školy budeš chodiť buď so mnou alebo s Macom a zatiaľ budeš bývať u nás. "
,, No a čo v škole ? Tam ma nájde ešte rýchlejšie ? Martinus, ja neviem že či ho budem schopná ignorovať po tom všetkom... "
,, Preto budeš s nami aj v škole. Vždy po hodine prídeš na miesto kde sa dohodneme a minimálne jeden z nás tam bude. Nič sa nemôže pokaziť. "
,, Martinus, ja ja neviem čo si mám o tomto všetkom myslieť. Celé je to nahlavu. Matúš v mafii ? To nemôže byť možné!" Môj tón hlasu sa zmenil zo šepotu na zúfalé fňukanie. Netušila som čo si mám o tom myslieť, veď to nie je možné aby ON bol v mafii! Bola som totálne zmätená. Jedna neposlušná slza mi začala tiecť po líci. Hneď za ňou vyrazili ďalšie a ďalšie. Rozplakala som sa. Martinus si ma pritiahol ešte viac k sebe a zašepkal mi do ucha.
,, Nieje škoda plakať kvôli niekomu, za koho to nestojí ? " začala som sa pomaly upokojovať. Už som skoro ani neplakala, keď sa odtiahol a postavil sa.
,, Poď. Môžeš sa vyspať u mňa na posteli. Ja zostanem na gauči." Natiahol ku mne ruku a pomohol mi postaviť sa. Šla som za ním na poschodie. Otvoril dvere a naskytol sa mi pohľad na priestrannú, do čierna zladenú izbu. Bola tam veľká manželská posteľ. Sadla som si teda na ňu a čakala, čo mi ešte povie. Prišiel k veľkej skrini a vytiahol odtiaľ nejaké jeho tričko. Hodil to po mne.
,, Zatiaľ ti to bude musieť stačiť. Zajtra ti zoberieme niečo z domu."
,, Môžem ísť zajtra aj ja ? "
,, No, teoreticky aj hej. Aspoň by si si zbalila čo budeš potrebovať. "
,, Ďakujem." Prekvapene sa na mňa pozrel.
,, Za čo ? "
,, Za to, že sa o mňa postaráte. Sama by som mu asi hneď padla do náruče. Aj teraz sa síce bojím, ale nieje to až také hrozné ako keby som o tom nevedela. "
,, Jasné že sa o teba postaráme. Čo ny si chcela? Aby sme ťa nechali tak ? "
,, Jasné že nie! Len mi to príde byť také, že to vôbec nemusíte robiť. Mohli ste sa na mňa vykašľať a nič mi nepovedať. "
,, Ale my sme chceli... " postavil sa a odišiel z izby. Konečne som sa mohla poriadne vyspať. Ešte som si šla dať sprchu a vletela som rovno do postele. Už som chcela ísť spať, ale myšlienky sa stále vracali k tomuto dňu. Prečo mi to povedali ? Prečo na ešte aj chránia ? Ako sa asi zmenili Alex s Matúšom ? Na všetky tieto otázky nájdem odpoveď az v budúcnosti, lebo teraz si už konečne vychutnávam spánok...

Áno, ukamenujte ma, ukrizujte robte čo chcete ale jednoducho som stratila nervy... tento týždeň som mala strašne náročný ale už mám rozpísanu aj novú kapitolu takže isto niekedy cez týždeň. Ešte upresnim v komentároch...
Ahojtee...