Young Forever

4.

"Cink"
Zo sna ma prebudilo cinknutie správy na mojom iphone. Znechutene som sa pozrela na telefón a uvidela správu. Nevidela som poriadne od koho bola lebo som nemala okuliare ale aj tak ma to neodradilo od otvorenia dannej správy. Buď to bude Vika alebo Janka. Nikto iný ma už nenapadal.

지민: dobré ráno ☀😊

Pousmiala som sa ako retard na mobil a odpísla mu.

Slávka: aj tebe 😊a ďakujem za pekné zobudenie 😊

지민: to bolo úprimné alebo ironické? 😓

Slávka: úprimné panebože inak by som tam dala úvodzovky 😉

Slávka: a už budem musieť ísť lebo nebudem stíhať školu. Potom napíšem. Ahoooj ❤😊

지민: tak dobre. Len sa uč aby z teba niečo bolo 😊

Moje srdce bilo ako o preteky. Nevedela som prečo ,pretože som ešte nič také k nikomu necítila. Bolo to divné. Také šteklenie v brušku. No viac som to neriešila. Vstala som z teplej postele a nasmerovala si to do kúpeľne kde som spravila rýchlu, rannú hygienu. Obliekla sa vzala tašku a zišla dole do chodby a nazula si čierne vansy.
Keď som vyšla z domu zrazu sa rozozvučal môj telefón. Pozrela som sa naň a v rýchlosti prijala hovor.

"Ahoj kde si? "Ozval sa hlas na druhej strane. "Ehm, práve som vyšla z domu prečo? " Opýtala som sa nechápavo. "Vidím ťa !". Ozvalo sa na druhej strane ale aj pár metrov odomňa. Otočila som sa a uvidela ich ako sa na mne smejú. Zas.

"Ty potkan toto sa robí? " Povedala som jej trochu podráždene ale evidentne to ignorovala. "Tak?  Napísal ti niekto? " Začala vyzvedať. "Ehm.... No.... Hej" Povedala som a pozrela sa do zeme. "Ooooooo takže ste si písali. A o čom??" Uškrnuli sa na mňa a ja som jemne sčervenala.

Práve bola 4 hodina a ja som mala už dosť . Jemne mi zavybroval mobil vo vrecku. Vybrala som ho a pozrela sa čo mi prišlo.

지민: kedy končíš školu?

Slávka: ehm... Načo ti to je?

Nechápavo som sa pozerala do telefónu.

지민:  len tak....

Slávka: končím o 14:00

지민: ja len... Nechceš sa stretnúť?

Pozrela som sa na Viku a ďobla do nej prstom. Pozrela sa na mna s otáznikami v očiach. "Čo mu mám odpísať? Ja sa s ním nechcem stretnúť" Prosebne som sa na ňu pozerala aby mi pomohla. "Daj mi tvoj telefón " Povedala a ja som tak spravila. Podala som jej ho a ona tam začala niečo písať.

Slávka: prepáč ale ešte nie.... Ja... Neverím ti na toľko aby som s tebou šla von

Podala mi telefón a nič nepovedala. Pozrela som sa na tú správu. Ako keby som to písala ja. Usmiala som sa na ňu a poďakovala čo nečakala lebo jej neďakujem často. No skôr vôbec ale tak čo už.

지민: oh... Tak fajn nebudem na teba tlačiť ,ja len ak by si chcela ale keď nie tak nie. Ja si počkám 😊

"Sláva odlož ten telefón lebo ti ho zoberem! "Skríkla učiteľka.

Slávka: už musím načapala ma učiteľka. Potom napíšem Pa.

"No Slávka takto porušovať školský poriadok. No toto. "Pokrútila neveriacky hlavou a snažila sa zadržať smiech no moc jej to nešlo. Ešte že zazvonilo inak by sa asi tým smiechom zadusila. "No len sa nezadrhni moja. Kto mi potom bude radiť pri testoch a odpisovaní úloh? " zasmiala som sa a ona sa so mnou. "Tak ešte že ma máš čo? " spýtala sa s úsmevom. "Áno a som veľmi vďačná že so mnou sedíš ". Usmiala som sa na ňu a ona mi úsmev opätovala.

Vyšli sme zo školy ale mala som nejaký divný pocit. Cítila som na sebe niečí pohľad ale Vikin ani Jankin to nebol. Tak potom.... čí ten pohľad bol keď nie ich?

Iiiiiii žeby sa už niekam konečne dostávam?  Neverím sama sebe.