CLAIMED (JBFF-preklad)

Chapter 1. -Claimed

"Hey,Brooke! Nebude ti vadiť ak dnes zatvoríš?" zakričal na mňa šéf, no nie v zlom, chcel len aby som zavrela.

"Žiadny problém šéfe." Hodil mi kľúče, ktoré som chytila pokým kráčal von k jeho autu.

Teraz je 8:15 a ostáva 45 minút, pokým zatvorím... A aj tak môj šéf práve odišiel. V každom prípade, nie prvý krát odišiel z hudobného obchodu o 8 večer. Nebude vedieť ak zatvorím o niečo skôr.

Zohla som sa zobrať si moju starú, opotrebovanú, koženú tašku a prehodila som si ju cez plece a kráčala po mojej ceste studenými a tmavými ulicami New Yorku.

Moje staré, ošúchané Doc Martens-y (pozn.autora-Doc Martens sú boty) kráčali cez chodník, ktorý viedol za ďalší roh. Rozhodla som sa že si to skrátim cez park, pretože je to milión krát rýchlejšie a môj zadok je zmrznutý, pretože som si ja šikovná zabudla zobrať kabát.

Šuchotala som jesenným lístim, zastavila som a vytiahla môj mobil, avšak šuchot a praskanie vetvičiek a lístia neprestávalo.

Do riti.

V tejto časti New Yorku si muži unesú dievčatá... Ty si možno myslíš "čo máš namysli tým unesú dievčatá, oni sú tiež ľudské bytosti."

Dobre, to nie sú normálny chlapíci...

Oni sú kriminálnici.

Strčila som svoj mobil späť do tašky a na to som sa rozbehla, nie ani k môjmu domu, len som bežala!

Ozvena hlasného smiechu blízko môjho tela, ma donútila otočiť sa, ale nikoho som nevidela. Spomalila som na klusanie pred zastavením, skúšala som nabrať dych.

Dobre,teraz som stratená.

Vytiahla som môj iPhone späť z vrecka, potichu napísala adresu môjho domu v GPS a pokúšala sa nájsť cestu domov.

"Čo môžeš robiť tu v takúto večernú hodinu?" tichý hlas znel zpoza mňa. Vyšiel zo mňa výkrik a spadol mi mobil.

Začala som utekať na opačný smer, ale obrovské, ťažké ruky ma chytili za pás a vrátili ma späť k nemu.

"Spýtal som sa ťa otázku,zlatko." zavrčal temne do môjho ucha a jeho zuby zahryzli do môjho ušného lalôčika.

"Ja-Ja som išla domov z práce." povedala som a zúrivo sa mykala ako ma ten muž držal.

"Mmm, myslím si že by ti bolo lepšie na mojom mieste." pošepkal mi a pobozkal ma na krk.

"N-nie." zafňukala som a pokúšala sa oslobodiť, "nechaj ma na pokoji!"

"Nehovor na mňa týmto spôsobom!" Napomenul ma a začal mi sať a hrýzť krk.

"Prestaň!" kričala som, "pomôžte mi niekto!"

"Drž hubu!" Muž zaburácal a otočil si ma tvárou k nemu. "Už ani nepomysli na to aby si znovu zakričala inak to budeš ľutovať."

Pomaly som prikývla s hlavou a usmiala sa. "Aké je tvoje meno, kráska?"

"B-Brooke." zamrmlala som a snažila sa urobiť miesto medzi nami.

"Brooke..." zdvihol obočie a naznačil aby som pokračovala.

"Brooke Santilli...Necháš ma prosím na pokoji."

"Prečo by som to teraz robil," spravil pauzu a naklonil sa tak, aby sa jeho dych obtrel o moje pery, "keď si moja?"

Moje dýchanie sa zrýchlilo ako som bojovala s jeho rukami. "Zavolám policajtov, prisahám, zavolám ich!"

"Čo spravia baby?" uškrnul sa, koncom ruky chytil lem z mojich džínsov a prstami mi rozopínanie opasok

Potiahol ma na jeho hruď predtým,ako schmatol moju ruku pevne v jeho obrovskej a ťahal ma von z parku.

Ako sa pozrel naspäť na mňa konečne som zbadala jeho dobre vyzerajúcu tvár. Mal krátke,svetlé hnedé vlasy dané dohora a hnedé oči. Mal všade tetovania a pár piercingov.

Po 2 minútach sme konečne prišli k jeho autu a opätovne ma tlačil na druhú stranu.

"Ty si tak vzácna." zašepkal a oblizol si pery neznesiteľne pomaly. "Dobre že si teraz moja."

Zavrela som oči ako tlačil svoje telo o to moje a objal okolo mňa jeho paže.

"Komu patríš Brooke?" povedal a obtrel sa jeho perami o mňa,znova.

"Ja nepatrím nikomu!" odpľula som si a tlačila do jeho hrude.

"Nenúť ma, nahnevať sa, darling." zašepkal a potočil nado mňou hlavou,"teraz sa ťa tú otázku opýtam ešte raz, komu patríš?"

"Ja neviem tvoje meno!" poznamenala som, ale v duchu som si prepalovala tvár za to aká som drzá.

"Justin,Justin Bieber."

Zalapala som po dychu, tento chlap bol vo všetkých novinách za vraždy, vyhorené budovy, gangové bitky a tak ďalej... On nevtipkuje.

Prehltla som, "tvoja Justin, Ja-Ja som tvoja."

"Kurva áno si." Súhlasil predtým ako ma hodil do jeho auta.

***

Jazda do jeho domu bola tichá, prízračne tichá. Naraz sme zabočili do ľava na hrboľatej poľnej ceste.

"Kde-Kde ideme?" opýtala som sa potichu čo zapríčinilo že sa na mňa pozrel.

"Do môjho domu, baby." Otvorila som ústa že niečo poviem, ale prerušil ma,"odteraz musím hovoriť náš dom. Pretože ty si moja darling," odmlčal sa, pozrel na mňa s úškrnom,"ktorá ma nikdy, nikdy neopustí."

-------------------------------------------------------
Tramtadadá :33 prvá oficiálna časť :) .. Len toľko vám chcem povedať že za každý VOTE,COMENT a READ naozaj veľmi, veľmi ďakujem, pretože len to ma posúva ďalej .. ♥ že viem, že mojich čitateľov bavím :* ♥

-Simi :*