Halloween Chat (Texting Story) SK

×7×

„Ľudia, počuli ste o tom?" opýtala sa Khloe, len čo sa priblížila k nášmu stolu.

„O čom?" spýtavo sme sa na ňu pozreli všetky naraz.

„Logana vyhlásili za nezvestného," v momente ako som to počula mi prišlo zle. Cítila som ako zo mňa postupne odchádzajú všetky životné sily. Toto bola posledná vec, ktorú som chcela, aby sa stala.

„Ako si sa to dozvedela?" opýtala sa Sydney.

„Chcela som s riaditeľom prebrať nové číslo školských novín. Čakala som na neho na sekretariáte, keď zrazu vyšli z riaditeľne Loganovi rodičia. Rozlúčili sa a len čo som do vnútra vošla ja, mi kázal že musíme dnes v školskom rozhlase oznámiť zmiznutie Logana. Nech o tom študenti vedia a ak má niekto akékoľvek informácie o terajšom pobyte, alebo čo sa stalo s Loganom, má ísť na políciu," celým srdcom som dúfala a v duchu prosila, aby bol Logan v pohode, no stále som z toho celého mala taký nepríjemný pocit.

„Musím ísť za Tylerom. Skôr ako sa to dozvie od niekoho iného. Určite to čoskoro bude riešiť celá škola," nemohla som sa zložiť pred dievčatami, pretože by ma začali ešte upodozrievať a to som nechcela. Okrem toho myslím, že Tyler by sa to mal dozvedieť od niekoho blízkeho a od náhodného spolužiaka, alebo cez net.

„Radšej za ním choď. Bude lepšie, keď sa to dozvie od teba ako od niekoho random. Bude teraz potrebovať tvoju prítomnosť," odvetila Sydney.

„Vidíme sa neskôr, ahojte," pozbierala som si svoje veci a snažila sa čo najrýchlejšie vypadnúť.

ΔΔΔ

„Ahoj Vic, čo ty tu?" Tyler za mnou dobehol, len čo si všimol, že na neho čakám v telocvični na tribúne.

„Ahoj. Potrebujem ti niečo povedať, na toto by si si mal asi radšej sadnúť," celou cestou do telocvične som premýšľala ako to celé sformulujem.

Mohla som mu povedať pravdu a toto som pravdepodobne aj mala urobiť. Namiesto toho som sa zmohla len na to, čo som pôvodne plánovala: „Prepáč, že ti to hovorím práve ja, ale Logana vyhlásili za nezvestného. Jeho rodičia už vraj boli za našim riaditeľom."

„Čo? Ako je to možné? Ešte včera večer sme si písali," Tyler na mňa pozeral z vyplašenými očami.

„Čože? On ti písal? Čo ti napísal?" zrazu som mala strašne veľa otázok, ale bála som sa, že ak ich všetky vyslovím na jeden nádych, Tyler si hneď uvedomí, že tu niečo nehrá.

„Hej, ešte včera večer sme si písali. Len spomenul, že sa teraz pár dní neuvidíme. Musí ísť z mesta, má vraj nejaké povinnosti a podobne. Nepísal však nič konkrétne. Myslíš, že o tom jeho rodičia nevedia?" pozeral spýtavo na mňa.

„Zjavne nevedia, keďže išli na políciu oznámiť nezvestnú osobu," skonštatovala som. V telocvični začínal byť čoraz väčší hurhaj, nakoľko sa ostatní basketbalisti začínali rozcvičovať.

„Skúsim sa s ním spojiť a dať mu vedieť o tom, čo sa tu deje. Mal by vedieť, že ho o chvíľu bude hľadať celé mesto a široké okolie."

„Dúfam len, že je v pohode," ticho som odvetila. Bolo to skôr zamrmlanie popod nos, až na to, že to počul aj Tyler.

„Určite je v pohode, veď mi písal. Takto odišiel už aj predtým, až na to, že sa vždy po 3 dňoch vrátil. Možno len teraz potrebuje viac času," uisťoval ma. Ani si nevedel predstaviť, akú nádej, že sa mu nič zlé nestalo, mi týmto dával. Stále som chcela veriť tomu, že darkie je len taký neškodný grázlik, ktorý sa vyhráža cez telefón, ale v skutočnosti nič neurobí.