Halloween Chat (Texting Story) SK

×9×

„Hneváš sa?" opýtal sa ma Tyler, po chvíli, čo sme odišli z dielne Loganovho deda.

„Mala by som sa?" zdvihla som obočie. Viem, že moju reakciu nevidel, pretože sledoval cestu, ale bolo to také automatické, že som si to ani poriadne neuvedomila.

„No vyzeráš, že nad tým celkom tuho premýšľaš a nie si práve nadšená," skonštatoval, ale počas toho sa na mňa ani raz nepozrel. Ani na sekundu neodvrátil zrak od cesty.

„Tak v tomto máš pravdu, nie som nadšená. Doteraz som nevedela, že môj frajer díluje so svojím najlepším kamošom drogy. Mierne ma to zarazilo. Mohol si mi to povedať," odvetila som sucho.

„Nechcel som ťa do toho zaťahovať."

„Tomu rozumiem, ale aj tak som z toho mierne v rozpakoch. Dúfam, že chápeš aj ty mňa."

„Samozrejme, že chápem. Len sa na mňa nehnevaj, nebolo to so zlým zámerom," vtedy sa na sekundu pozrel, aby skontroloval výraz na mojej tvári, ktorý samozrejme nebol nadšený, ale nebola som ani naštvaná.

„Nehnevám sa. Je to fakt v pohode. Horšie by bolo, keby si ich aj bral," priznala som.

„Prečo? Je ti proti srsti chodiť s niekým, kto je drogovo závislý?" opýtal sa.

„To by mi vadilo jedine, že robíš bordel a si nepríčetný kvôli drogám. Horšie by bolo, žeby si sa nerozdelil. Neviem, či by som toto osobne prežila," uškrnula som sa. Jemu chvíľu trvalo, kým to spracoval a pochopil, ale zrazu som len počula ako sa zachechtal.

„Niekedy ma vieš stále prekvapiť," na zlomok sekundy mi venoval úsmev.

„Aspoň sa so mnou nenudíš," skonštatovala som.

„Hej, nemala by sa zbierať kukurica?" opýtala som sa, len čo sme prechádzali okolo kukuričných polí a tie boli ešte stále plné úrody.

„Ou aj ja som si to myslel, ale potom mi babka povedala, že niekedy ju zbierajú až v decembri. Asi to nejako kontrolujú, či je zrelá, alebo také niečo. Neviem presne," odvetil a ja som sa aj ďalej fascinovane pozerala na polia plné kukurice, až kým sme neodbočili na starú cestu pomedzi stromy k zábavnému parku. Bolo to zvláštne, rozmýšľala som, či pri prvých mrazoch nezamrzne aj kukurica, ale verila som tomu čo povedal Tyler. Pravdepodobne to majú pod kontrolou.

„Tu budeme do večera, kým to celé prejdeme," komentovala som, len čo sa pred nami zjavil celý zábavný park.

„Nebude to trvať dlho, pretože polovica vecí je zatarasená. Hovoril som ti, že sa to tam fakt dosť rozpadáva."

„Snáď sa stihneme vrátiť do auta ešte pred zotmením," povedala som neisto. Posledná vec, ktorú by som chcela je po tme spadnúť, do nejakej diery, ktorá tam je.

„Ja tomu dávam tak hodinu, maximálne hodinu aj pol," skonštatoval sucho. Obaja sme vystúpili z auta a bez ďalších komentárov sme sa vybrali smerom k bránam zábavného parku.

„Prečo to vlastne zavreli?" nahlas som premýšľala.

„Ty nevieš?" Tyler na mňa pozrel mierne šokovane.

„Nie, veď ešte pred dvoma rokmi to tu celkom fungovalo," pozrela som sa na neho nadmieru nechápavo.

„Zavreli to po tom, čo sa jeden z kolotočov doslova prepadol. Je to blízko pri jazere. Ľudia, čo to tu postavili si asi neuvedomili, že to stavajú nad bažinou. Preto sú tam teraz všade diery. Okrem toho sa tam utopilo to dievča, myslím si, že tieto dve udalosti hneď za sebou urobili dosť zlé meno pre celý park a krátko na to ho aj zavreli," vedela som, že tu Dakota umrela, ale netušila som, že aj jej tragická smrť stojí za zatvorením celého parku. V hlave sa mi zrazu vynorili spomienky, ktoré som sa snažila nasilu zatvárať.

Bola to moja najlepšia kamarátka už od detstva. Neviem presne, čo sa stalo v ten večer, keď zomrela. Mali sme sa tam stretnúť aj s partiou, ale ja som nakoniec neprišla, lebo mi nesadlo jedlo a celý večer som zvracala. Spomienky na ňu aj dnes stále bolia, ona o mne vedela doslova všetko.

„Prepáč, zabudol som, že to bola tvoja kamarátka," ozval sa Tyler, len čo videl výraz na mojej tvári. Zase som sa na chvíľu stratila vo svojich vlastných myšlienkach ako som to zvykla robiť po jej smrti. Vtedy som dosť často premýšľala nad životom a smrťou.

„To je v pohode, poďme to tam prehľadať, nech to máme za sebou," striasla som sa všetkých myšlienok. Unáhlene ich opäť zavrela do krabice, rozhodnutá nevracať sa k ním tak skoro.

„Logan!" zakričala som s malou dušičkou, že sa možno niekto ozve späť.

„Logan!!!" ozval sa so mnou aj Tyler a spoločne sme sa vykročili poobzerať po okolí parku. Bolo celkom frustrujúce, keď sa nikto celú hodinu a pol neozýval. Vo vnútri to bolo nepríjemne desivé. Chcela som sa odtiaľ čo najskôr dostať. Miesto nebolo opustené tak dlho, aby hrozilo, že sa niečo rozpadne, ale v tej budove som mala strach, že mi každou chvíľou niečo spadne na hlavu.

„Poďme preč, aj tak tu nikto nie je," vyhlásil Tyler a mňa priam prekvapilo, že to hovorí práve on. Neprotestovala som, pretože som vedela, že má pravdu.

Cestou na motel sme len v tichosti sedeli. Začínala medzi nami panovať celkom deprimujúca nálada. Tyler začínal byť celkom frustrovaný, že po Loganovi nevieme nikde nájsť ani najmenšiu stopu. Mňa to začínalo zožierať čoraz viac, pretože som čoraz viac nadobúdala pocit, že jedine darkie vie, čo je s Loganom.

„Niekto havaroval do toho kukuričného poľa?" opýtala som sa. Zrazu som len videla prázdnu medzeru v kukuričnom poli. Prišlo mi to ako ďalší nálež ufa. Až na to, že na konci nás čakal nález niečoho úplne iného.

„Zastav prosím. Poďme sa tam pozrieť, toto sa mi nezdá," pozrela som na Tylera. Ten bez rečí okamžite zastavil. Zjavne ho to znepokojilo rovnako ako mňa.

„Myslíš, že ak tam niekto havaroval, šiel by s autom naozaj až tak ďaleko?" opýtal sa Tyler, len čo videl, že skosená kukurica pokračovala hlboko do poľa. Ani mne sa to nezdalo.

„Neviem čo presne sa tu stalo, ale vidíš to tam? Niečo tam vytŕča spomedzi kukurice. Nevidím to dosť dobre, ale príde mi to ako nejaký strašiak. Poďme sa tam pozrieť," pozrela som sa na neho pre prípad, že by zamietol to, čo som práve hovorila. Na moje prekvapenie, Tyler vykročil ako prvý z cesty. Namieril si to dole kopcom priamo do medzery v kukurici.

Kráčali sme zhruba päť minút, keď sme pomaly začali rozoznávať bližšie obrysy toho objektu, ktorý bol v kukurici. Vyzeralo to doslova ako strašiak.

„Necítiš nejaký smrad?" načal túto tému Tyler.

„Hej, cítim to už chvíľku a čím sme bližšie, tým mi to príde horšie," zastavila som sa na sekundu. Nemala som vôbec dobrý pocit z toho, kam smerujeme. Ten smrad som nevedela vôbec identifikovať. Ale cítila som, akoby niečo hnilo. Boli sme nejakých desať metrov od toho, keď som konečne začala spoznávať bližšie obrysy strašiaka.

„Pre boha, vidíš to čo ja?" opýtala som sa Tylera. Žalúdok sa mi obrátil naruby.

„Vidíš tú krv po zemi?" Tyler odvetil otázkou. Obaja sme kráčali a sledovali krvavú šmuhu. Tiahlo sa to po zemi, akoby niekto ťahal...

Pozrela som sa hore na strašiaka.

„Pre boha, Tyler," v tom momente som zastavila. Okamžite som si dala ruku pred ústa. Do očí sa mi v tom momente nahrnuli slzy. Môj žalúdok mal náhlu potrebu dať zo seba všetko von. Snažila som sa zahnať tento nepríjemný pocit. Kútikom oka som videla ako Tyler zdvihol hlavu, aby sa pozrel, na to isté, na čo pozerám ja. Zatackal sa na mieste, len čo si uvedomil, pred čím vlastne stojíme.

Uprostred kukuričného kruhu stál kôl zastoknutý do zeme. Na jeho vrchu telo nastoknuté po častiach. Telo Logana.

ΔΔΔ

Wazuuup,

páčila sa vám dnešná časť? Logan sa napokon predsa len našiel, čo hovoríte na jeho objavenie? Veľmi pekne vám ďakujem, za čítanie, hlasovanie, komentovanie a celkovo, že si nájdete váš čas na čítanie. 

Zatiaľ BYE!