the traps of life

číslo 4

-Scott.... Scott prebuď sa!!!- Zavolala som záchranku, a fackovala studenú tvár bez života.
Ležal nahý v ľadovej, krvavej vode s  podrezanými žilami.

- Greg???-
-Áno Betty??-
-Stalo sa, niečo v-veľmi zlé.- Hlas sa mi  miestami lámal.
- Čo?-
-Scott... on .... on....-
- Upokoj sa Betty, čo sa Stalo?-
- On sa chcel..... zabiť...-
- Prečo by to robil???-
- J-ja neviem ....-
- Betty... ja nemôžem prísť, ale ako náhle skončíme, prídem čo najrýchlejšie ako sa dá. Už musím, ale Stoneová ty to zvládneš, ako všetko. Ľúbim ťa, pozdravuj Scotta.-

Lekári, sestričky, blikajúce svetlo.
1:04, hovorí mobil. Je mi zima, sedím tu a čakám kým, polomŕtvemu Scottovi zašijú rany. Stratil veľa krvi, a bol podchladený.
Scott, môj Scotty mohol umrieť. Už tu nemusel byť. Jediný človek, ktorý mi tu zostal.

A uvedomila som si, že Grega neľúbim. Mám ho rada, a to čo sa medzi nami stalo, neľutujem aj cez to všetko.

Nechcem mať so vzťahmi nič, nechcem nikoho a nič iné, ako Scotta živého a zdravého. Nechcem vidieť nikoho, iba Scotta, chlapca, ktorý mi pomohol čo všetkom, a kedykoľvek.

-Slečna, choďte domov, pán Jones, nebude schopný najbližšie 2 dni prijmať návštevy, môže sa to zmeniť podľa jeho zdravotného stavu. Dovidenia, budeme vás kontaktovať.-

Keby som nepovedala, že som jeho sesternica, nikdy by ma sem nepustili.

Sadla som si do auta a oprela si čelo o volant. Na teraz na tomto svete budem sama, sama ako prst. On mi vždy pomáhal, a ja, ja som ani nevedela, že sa niečo deje.

-Ahoj Dom! Ako si sa zatiaľ mal? A mimochodom nenávidím ťa!!!- Vravela som Domu.
Dlhá, prázdna chodba. Nič, mama, otec, nikto. Oni na mňa už za ten čas zabudli. Aj tak som bola len ich omyl.
A aj mi to dávali najavo, teraz sú v nejakej džungli v Afrike a skúmajú plazy. Na to, že som tu ja ani nepomyslia. A navyše už som dospelá, peniaze mi tiež neposieľajú, a keď som ich o nejaké požiadala, povedali, že oni nie sú povinní mi už žiadne dávať.
Hlad a únava mi sužovali život posledné dni, ale ja som do seba nedokázala dať nič iné okrem vody, a pár šľukov z cigariet. A spánok?? Môj mozog si povedal, že si radšej bude pripomínať obrazy z párty v Dome.

Ruky sa mi triasli, a to nielen z chladu, ktorý už pomaly prichádzal do mestečka. Sedím na streche Domu, pozerám na októbrovú, rannú oblohu. Vytiahnem krabičku cigariet, zostala len jedna, ako ja... Ktovie či sa aj ja takto pominiem, ako posledná cigareta z krabičky. Kamilkový čaj som si položila vedľa seba A zapálila cigaretu.

Zavibroval mi mobil, nemala som náladu sa s nikým baviť. Asi to boli len nejaké hlúpe decká, ktoré si robia srandu zo spiacich ľudí. Šach-mat ja nespím!
Volali mi znova a znova. Začalo sa brieždiť a hmla nad Darkwood's sa pomaly rozplývala. Neviem ako dlho tu stojím, ale cigareta už dávno dohorela a ja som si z  nej nepotiahla ani raz. Špak som zahodila a v duchu  si zanadávala.
Chladný vietor sa mi pohrával s vlasmi, ktoré mi vypadli z drdola.
Spomenula som si, že dnes ešte musím ísť do školy.
Zišla som zo strechy a zamierila do kupeľne.
Zapla som vodu a čakala kým sa ohreje, ale tiekla stále iba ľadová.
Skúšala som zapnúť svetlo, ale nič sa neudialo.
Vybehla som pred Dom, a zo schránky som vybrala asi tucet listov.
-Hmm, no jasné.... dlhšiu dobu ste nezaplatili účet za elektinu....bla bla bla....odpojili sme vás. No super..... upomienka na zaplatenie vody....och.-
Počítač samozrejme našiel, ale mobil som mala dostatočne nabitý, zostatok na účte ukazoval necelé 3 stovky, to mi vystačí na zaplatenie dlhov, ale potom budem totálne švorc. Zaplatila som, a vydala sa do školy, ručička paliva bola už úplne na spodu.
-Tak to vyzerá, že prevetráme Stenleyho....-

Celou cestou ma pálili líca od chladného vetra. Starý bicykel, stále slúžil, ale už na ňho bolo trochu chladno.
Zašla som do obchodu pani Cooperovej, a dohodla som si u nej brigádu.

-Ahoj Betty!- Počula som zo všetkých strán.
Neodpovedala som, vďaka tomu, že som bola s kapitánom hokejového týmu ma každý pozná, želala by som si aby to tak nebolo.
Otvorila som skrinku a vybrala učebnicu biológie.
-Betts!- Zabuchla sa mi skrinka pred očami.
-Ty?? Nemáš ani kvapky súcitu??-
-Betty, prepáč mi to bola som opitá, áno ja viem, že mi neodpustíš hneď, ale mohla by si sa o to aspoň pokúsiť?-
Prsty na ľavej ruke som zomrela do päste.
-Odpustiť??? To si zo mňa robíš srandu Soph. Ja som ho milovala, naozaj. A ty? Prídeš a zrujnuješ to čo som 2 posraté roky budovala. Radšej sa mi neukazuj na oči dievča! Lebo za seba neručím!- Povedala som a Sophie Landchestrovú nechala za sebou.
Po pár metroch som vytiahla mobil z vrecka to čo som uvidela ma neprekvapilo.
Nechty som zaťala tak hlboko, až mi začala tiecť krv.
Necítila som to... Ako všetko ostatné.

Zase mi niekto volal, a to na hodine dejepisu. Ospravedlnila som sa, že mi je nevoľno a odišla nie len z hodiny ale na dnes aj zo školu.
Tento raz som zdvihla.
-Čo je?!- Vyhŕkla som.
-Betts...- Zachripel hlas na druhej strane linky.
-Och Scotty, prepáč, j-ja, som si myslela, ž-že to je ...-
-Ja viem Betts... prepáč mi  ty... ale ja, ja som už nevládal...- Rozplakal sa. A zase to bol malý a bezbranný chlapec.
-Scotty, pššt, ja ťa chápem, a hneď idem za tebou.-
-Bett počkaj! Nepustia ťa sem.-
-Prečo?-
-Dali ma na psychiatrické oddelenie, a nejakú dobu tu pobudnem...-