FALL IN LOVE✔

8.

Ryan:

Kráčam ulicou a v duchu preklínam celý tento deň. Nenávidím pondelky. Nechápem, koho mohla napadnúť niečo ako pondelok.

To sa týždeň nemôže začínať utorkom?

"Ryan!"z môjho uvažovania ma vyruší hlas. Zdvihnem pohľad a uvidím Blakea.

"Čau,"pozdravím ho. Blake je celkom fajn týpek, občas mi dohadzuje nejaké baby.

"Ideš do školy?"spýta sa a pochybovačne pozrie na môj batoh.

Skoro sa zasmejem. Ja a Blake sme mali celú strednú tak mizernú dochádzku, ale ani neviem ako, stále nám to prechádzalo.

"Jasné, že nie. Len som si zobral tašku, aby sa mama nič nepýtala."

"Jaaj, no už som sa normálne zľakol, že sa ti niečo stalo,"zachechtal sa Blake, ktorý tiež do školy nemal namierené.

"A ty kam ideš ?" opýtal som sa ho a trochu sa ho snažil zbaviť.

Nie žeby som ho nemal rád, ale momentálne mi liezlo na nervy všetko, čo dýchalo. Takže aj on.

"K Lise,"uškrnul sa a ja som si vydýchol.

"Uži si,"povedal som, tresol ho priateľsky do pleca a pokračoval som v chôdzi.

Chcel som sa zase vrátiť k mojej téorii, týždňa začínajúceho v utorok, avšak som uvidel známu postavu, ktorá tiež kráčala opačným smerom, ako bola naša milovaná vzdelávacia inštitúcia.

Melody si s cigaretou v ruke vykračovala do parku. No teda skôr sa vliekla.

Kebyže je utorok, tak by som išiel za ňou.
Ale je skurvený pondelok.

No a zas sme pritom. Moja teória je proste skvelá a mala by začať fungovať. Žiadne skurvené pondelky.

Zabočil som do vedľajšej uličky a Melody som tým stratil z dohľadu.

Zamieril som do najbližšieho podniku, vypýtal si whisky a dal ho do seba na ex.

Ráno skoro nikdy nepijem, teda pokiaľ není pondelok.

Potom som vyšiel von a zapálil si.

Konečne bol tento deň o niečo krajší.

Melody:

Keď som sa ráno zobudila, z očí mi tiekli slzy a celá som sa triasla. Zas sa to stalo. Zas sa mi snívalo o ŇOM.

Ach, kedy to už skončí ?!

Nenávidela som takéto sny, rána po nich bývali vždy ťažké.

Bolo mi jasné, že do školy dnes nejdem. Po tomto určite nie.

Miesto školy som teda šla do parku, kde som stiahla hneď na začiatok dve cigarety.

Náladu som mala úplne mizernú, snažila som sa neplakať a od nervov som prstom na lavičku kreslila obrazce.

Ako dlho sa budem ešte dostávať cez človeka, ktorý už ani nevie, že existujem?

To len moja hlava mi ho musí stále pripomínať!

Vedľa mňa si zrazu niekto prisadol a ja som preľaknuto vyskočila na nohy.

"Prečo sa vždy zľakneš?"uchechtla sa osoba a ja som hneď spoznala ten hlas.

Ryan.

"Čo tu robíš?"premerela som si ho.

Nečakala som ho tu, vyzerala som neupravene, oči som mala opuchnuté a chcela som byť sama.

Ryan sa uškrnul:"Sedím."

Prevrátila som očami a sadla si späť.

Môj pohľad spočinul na jeho vlasoch, ktoré mal zas tak roztomilo rozhádzane. Potom som sa mu pozrela priamo do tváre. Dve kryšťáľovo modré oči sa zabodli do tých mojích a ja som sa pousmiala. Mal fakt nádherné očí.

"Prečo nie si v škole?"spýtal sa odrazu.

"A prečo tam nie si ty?"vrátila som mu otázku.

"Lebo v pondelky do školy nechodím,"jednoducho odpovedal a vytiahol si cigaretu.

Natiahol ruku k môjmu stehnu, bez slova mi z vrecka vytiahol zapaľovač a zapálil si ju.

Nekomentovala som to a tiež si chcela dať ešte jednu, avšak zjavne som už vyfajčila všetky, čo som mala.

Potom som sa otočila na Ryana:"Máš ešte?"

Zúfalo som naňho pozrela. Ryan sa tiež pošmátral vo vrecku a potom záporné pokrútil hlavou.

Povzdychla som, oprela sa o lavičku a nervózne som si žmolila lem mikiny.

Mala som chuť tak na jointa, už ani tá cigareta mi asi nebude stačiť.

Ryan vydýchol obláčik dymu a potom sa na mňa otočil. Svoju cigaretu si vytiahol z pier a podával mi ju.

"Ďakujem,"zachripela som.

Ucítila som na nej mentolovú chuť Ryanových pier. V hlave sa mi okamžite vybavili spomienky na tú noc. Keď som tie pery cítila na tých mojích.

V žalúdku ma trochu zabodalo, ale snažila som sa tváriť úplne normálne. Potiahla som si zo dvakrát z cigarety a potom som ju vrátila späť Ryanovi.

"Nechceš už?"ponadvihol jedno obočie.

"Je tvoja," vyhla som sa odpovedi a strčila mu ju späť do ruky.

Zobral si ju a zopárkát si potiahol. Cigareta už bola extrémne malá a bolo jasné, že už je to len na jeden ťah.

Ryan sa pri mojom pohľade na ten už takmer ohorok zasmial:"Toľko lásky som ešte v žiadnych očiach nevidel."

Uchechtla som sa. No a čo, že ich milujem.

Ryan mi ju bez ďaľších slov strčil do pier a prstami ju pridlžal. Poriadne som si potiahla a on ju potom odhodil na zem.

Otočil sa späť na mňa a ja som mu so škodoradostným úsmevom vyfúkla všetok dym do tváre.

Čakala som, že môj diabolsý čin okomentuje nejakou nadávkou. Nevinne som sa usmievala a čakala na jeho reakciu.

Ryan sa najprv zatváril vážne, potom však vykúzlil ten jeho dokonalý úsmev a rozosmial sa.

_______
Dnes trošku nudnejšia časť,ale zato je potrebná.😊

No a mám na vás otázku:

                     Alex alebo Ryan?