FALL IN LOVE✔

26.

/o dva týždne neskôr/

Neplačem.

Nekričím.

Len rukami kŕčovito zvieram okraj umývadla a upieram prázdny pohľad na svoj odraz v zrkadle.

Asi by som mala hystericky plakať, mala by som tu vrieskať, mala by som sa psychicky zrútiť. Ale nezmáham sa na nič.

Len sa pozerám na niečo, teda na niekoho, kto bol doteraz bezstarostnou tínedžerkou.

V akomsi tranze sa oblečiem, zoberiem čo potrebujem a vyjdem von na ulicu.

Kráčam rýchlo a rázne, aj keď mám neskutočnú chuť si sadnúť na cestu a nechať sa zraziť nejakým autom. Najlepšie kamiónom.

Naozaj sa cítim ako v tranze. Nič nevnímam, len kráčam a zatiaľ, čo iná by už dávno vyplakala vodopády, ja mám oči suché. Avšak môj pohľad je absolútne prázdny.

Necitím nič.

Neviem koľko kráčam, neviem či ma aj bolia nohy. Keď však zastavím pred tým osudným domom začnem pociťovať hnev. Neskutočný hnev. Zmiešaný so štipkou strachu.

Ale len naozaj štipkou.

V ruke pevne zovriem štyri "paličky" a roztrasenou rukou zazvoním. Zhlboka dýcham, ale pred očami sa mi aj tak zahmlieva.

Ako tak hľadím na tie dvere, cítim ako mi to začína všetko dochádzať. Môj tranz pomaly mizne a mne sa stiahne hrdlo.

Vtom sa dvere otvoria a stojí v nich, presne ten koho hľadám.

Na sebe má len trenky, vlasy má rozhádzané a keď spoza neho vykukne akási polonahá blondínka, totálne zamrznem.

Primrznem k zemi a všetko je ako v spomalenom filme, zvuk sa vypne a ja len vidím jeho chabý úškrn. V jeho očiach ale vidno, že sa zľakol.

Otočí sa a niečo zamrmle tej blondíne, tá nato neochotne zmizne v útrobách domu.

"Melody?"

Zvuk sa odrazu vráti a ja cítim, že mám vlhké líca.

Kurva, neplač!

Prejde mnou vzlyk, avšak potom sa rýchlo spamätám. V žilách mi začne prúdiť adrenalín a pociťujem strašný hnev.

Zničí mi život a užíva s nejakou blondínkou??

Všetky štyri pozitívne tehotenské testy doňho čo najsilnejšie šmarím. Jeden z nich stihne zachytiť, ostatné ho trafia.

Ale to mi nestačí. V záchvate hnevu mu jednu strelím. Ale takú, že poriadnu.

Nečakal to.

A sama neviem, kde sa vo mne nabralo toľko sily. Hlavu mu mierne hodilo nabok, ale inak nevyzeralo, že by som mu nejak ublížila.

"Ja ťa zabijem!!"kričím ako posadnutá a chcela by som mu ešte streliť ďaľšiu, avšak chytí mi ruky, aby tomu zabránil.

"Pusti ma!!"okamžite vyhŕknem a cítim, že oči sa mi plnia slzami.

Toto je celé zlé! Celé to je choré a zlé!

Ryan nereaguje. Hľadí mi do očí, zdá sa mi, že jeho pohľad je rovnako vydesený ako ten môj. Ale cez slzy to už nedokážem rozoznať.

"Pusti ma,"kričať už nevládzem, a tak len ticho precedím pomedzi vzlyky.

"Ja ťa fakt zabijem,"zopakujem a uslzenými očami naňho pevne pozriem.

Zrazu spustí svoje ruky z tých mojích a ja sa v momente zošuchnem na zem.

Má rýchle reflexy, takže ma zachytí.

Ale nepovie nič, len na mňa hľadí.

"Myslela som si, že nič horšie ako môj byvály, z ktorého som totálne sa psychicky zrútila, sa mi už nestane" mlela som pomedzi tiché vzlyky, "lenže fakt som sa mýlila. Toto je o dosť horšie a o dosť vážnejšie!"

Postavila som sa a bez slova začala odchádzať.

Zachytil ma za pleco, ale vyvliekla som sa mu. Stále neprehovoril.

Nepovedal nič!

Ach, šak akoby aj mohol!

Mal v dome inú babu, a ktovie koľko ich tam mal predtým!

Bola som tak naivná!

Zamilovala som sa len ja. On nie.

Už v živote sa ma nedotkne!!

Napriek tým vlnám nenávisti k nemu, som sa však otočila.

"Neboj sa, po tomto, nechcem od teba absolútne nič. Ver mi, že to dieťa v živote neuvidíš. Pretože ty si ten posledný chalan na svete, ktorého by som chcela, aby malo za otca!"šplechla som mu do tváre.

Ryan stál v dverách, bez slov, bez pohybu, pozeral na mňa, neotočil sa a nezavrel dvere.

Stál tam, až pokým som definitívne neodkráčala a nezmizla z jeho dohľadu.

Po ceste mi to všetko naplno dochádzalo.

Áno, som tehotná.

Je to Ryanove.

Ryan sa do mňa nikdy nezamiloval.

Bola som naivná, hlúpa a nechala som sa omotať jeho vzhľadom a prázdnymi rečami.

Nič to neznamenalo, kľudne si to všetko len navymýšľal, aby ma zmanipuloval.

Povedal, mi že to je vpohode, že sa nemusím báť, že budem tehotná.

Oklamal ma.

Ako aj vo všetkom inom.

Slzy mi ešte stále pomaličky stekali po lícach, zatínala som päste a chuť sadnúť si na cestu a nechať sa prejsť tým kamiónom, bola priam neodoľateľná...