FALL IN LOVE✔

13.

Ryan:

Po pár minútach som auto odstavil na širokej krajnici a vystúpil. Melody ma nasledovala a zmätene kukla na tmavší les vedľa nás

"V tom lese ma chceš znásilniť alebo rituálne obetovať?"zahlásila a cúvla späť k autu.

Rozosmial som sa:"Haha, to sa ešte rozhodnem."

Mal som rád jej humor, bola pri mne  nenútene vtipná, to sa pri babách často nevidí. Teda aspoň pri tých, čo som mal s nimi skúsenosť.

"Tak a kam ideme?"spýtala sa mierne podráždene.

"Pôvodne som sa chcel len prejsť, ale teraz si mi dala dva celkom dobré nápady," uchechtával som sa, načo sa zahnala a celou jej silou ma buchla do pleca. Nato som a rozosmial ešte viac, keďže ma ani nehlo.

"Au,"pošúchala si hánky a usmiala sa aj ona.

Spolu sme teda vykročil cestičkou do lesa.

Po chvíli sme vstúpili hlbšie a tma sa tam dala priam krájať, ten les vlastne ani nebol taký veľký, aký sa na pohľad zdal. Poznal som to tam, takže som bol úplne kľudný.

Niekde naboku zapukali konáriky a za mnou sa ozvalo:"Áááá!!"

Strhlo ma:"Kurva!"

Myslela som si, že Melody spadla, ale ako som sa otočil, tak jej okrem vystrašeného pohľadu nič nebolo.

"Čo kričíš, len tak z ničoho nič?"pozrel som na ňu a hľadel do tmy,či tam náhodou nebol nejaký jednorožec,ktorý by ju mohol vystrašiť.

"Sorry! Ale je tu totálna tma!" podráždene mi odpovedala.

"Ale veď nič tam nebolo, kľud," prevrátil som očami a nechápal tú jej rýchlu zmenu nálady.

Melody na mňa zazrela:"Chcem ísť domov!Hneď teraz!"

Bože, nemá to dievča schizofréniu ?

"Dobre tak choď,"ukázal som na cestičku späť,"môžeš si svietiť mobilom."

Prebodla ma pohľadom:"Ty si už normálny?! Ty ma chceš poslať samú naspäť?! Vieš ako sa bojím!"

A to nevie povedať hneď, že sa bojí?

"Prepáč, nevedel som, že sa až tak bojíš,"prebodol som ju zas pre zmenu očami ja.

"A kto by sa nebál?"zasyčala a dodala:"Teda okrem teba."

Porazenecky som sa uchechtol a pevne ju chytil za ruku:"Môžeme ísť ďalej? Ak sa veľmi bojíš, tak môžeme sa aj vrátiť."

Melody pozrela na naše spojené ruky a povedala:"No keď už som došla až sem, tak poďme."

Celých päť minút chôdze mi zvierala ruku a tisla sa ku mne a ja som jej neprestajne opakoval, že to tu poznám a nežijú tu žiadne veľké zvery, ani nič nebezpečné. Ale malo to asi taký účinok, ako kričať na hluchého.

Keď sme konečne vyšli z lesa, ocitlo sa pred nami obrovské jazero. Na jeho hladine čiernej hladine sa odrážala ligotavá nočná obloha.