Nastúpili sme všetci do auta. Pán Gunnarsen mi odložil kufor do kufra auta a ja s Emmou sme si sadli dozadu. Počas cesty som sa zahľadela na pána Gunnarsena a uvedomila som si že mi je nejako povedomý. No nechala som to tak.
Keď sme dorazili k ich domu Emmin otec jej povedal aby sme už išli dnu. S Emmou som sa objavila v peknej malej predsieni kde sme sa vyzuli.
Medzi tým prišiel pán G. s mojim kufrom a vošli sme do obývačky.
Pán G. prístupyl k schodov a zakrical:
"Chlapci poďte dole je tu už Rachel!"
Po niekoľkých sekúndach dvaja chlapci zbehli po schodoch.
Obydvaja mali špinavo blond vlasy a hnedý pohľad. Oblečený boli štýlovo.
Ani som sa nečudovala. Bol to Marcus a Martinus.
Niekoľko sekúnd som na ných zízala a zalapala som po dychu. V tom Marcus ku mne podišiel a podal mi ruku:
"Ahoj som Marcus, rád ťa poznávam."
Stále som bola v šoku, stála som tam ako stĺp a Martinus si toho všimol: "Je ti dobre? Nepotrebuješ vodu? Alebo si sadnúť?"Opital sa ma Martinus.
Waaaw bol taký milý a konečne som sa zmohla prehovoriť:" Nie ďakujem, som v poriadku. Môžem sa opýtať? "
Pozerala som na oboch. Počula som ako ich otec s Emmou medzi tým odišli. Martinus otváral ústa a už chcel niečo povedať no Marcus ho predbehol: "Jasné pýtaj sa na čo chceš."
"M-m-môžem vás objiať?" spýtala som sa koktavym hlasom.
Obaja sa usmiali a Martinus ma objal.
Odtiahol sa asi po pol minúte a teraz ma objal Marcus.
Dúfam že sa Vám táto kapitola páči.
Poteší ma ak zahlasujete a komentár tiež poteší.
Lia
ESTÁS LEYENDO
"Najlepší priatelia"
FanficMama na mňa kričala: "Vstávaj lebo nestihneš lietadlo". Som študentka na najlepšom gymnázium v mojom meste. Minulý rok som si pred Vianocami naplánovala štúdium v zahraničí. Bolo to ťažké. No vybrala som si Nórsko....
