Vlčia láska [DOKONČENÉ]

14.kapitola=Všetko je inak

,, Ach, aj ty si tu ?" S nezáujmom v hlase som mu odvetila.

,, Mami, oci ? Nevadilo by vám kebyže u nás prespí Tayler ?" Spýtala som sa so psími očami.

,, Samozrejme že môže." Odvetila pohotovo mamka. Iba som ju objala a venovala jej božtek. To iste samozrejme aj ocovy.
————————————————————
Nad mojim gestom sa obaja iba pousmiala a mierili do obývačky.
Celá nedočkavá som pozrela do okna a čo tam nevidím ? Je tam Tay ako sa ženie na svojom BMW.Pousmejem sa a ihneď vybehnem von. Tam má už čaká Tayler s otvorenou náručou. S radosťou naňho skočím a nechám sa zovrieť v medveďom objatí.

,, Ahoj, láska." Pozdravím ho a venujem mu bozk na pery. On ihneď začne spolupracovať.

,, Vari som ti chýbal ?" Iba nadnim pokrytím neveriacky hlavou a vediem ho dovnútra nášho domu.

,, Je tu Tayler !" Zakričím dosť hlasno aby má bolo počuť. S obývačky sa vyrútia rodiacia a za ich pätami je hneď Dreak.

,, Dobrý deň." Slušne sa pozdraví.

,, Ahoj, Tayler." Ozve sa mamka spoza oca.

,, Vitaj u nás." Dokončí ocino.

,, Tay pod pôjdeme do mojej izby." Oznámim mu. Iba sa usmeje a nasleduje má.

Išli sme po schodoch hore a ja zamyslenia som si nevšimla posledný schod. Čiže moje telo letelo k zemi ale našťastie má môj záchranca Tayler chytil, nedovolil aby som spadla.

,, Princezná mala by si si dávať pozor." Povedal nežným a zároveň ukľudňujúcim hlasom.

,, Budem vaše velicenstvo. Ďakujem." Využila som pozíciu v ktorej sme sa nachádzali keďže ja som ležala v jeho náručí. Dala som mu bozk na líce postavila sa a odišla do izby. Tayler ma nasledoval keď mu zazvonil mobil. Ospravedlňujuco na namňa pozrel a odišiel.  Po pár minútach som uvidela jeho hlavu ako namna vykúka z dverí. Venovala som mu nechápavý pohľad.

,, Zlatko prepáč ale budem musieť ísť niečo vybaviť. Ohľadom svorky." Smutne sa namna usmial.

,, V pohode, daj si pozor. Ľúbim ťa." Prišla som k nemu a dala mu bozk.
Tayler sa pousmial a odišiel.

Ja som si ľahla a rozmýšľala čo bude s nami. Keď odíde.. Prišlo mi smutno že ho neuvidím mesiac, a bude má musieť označiť. Označenie by nemalo byt plánované..Neposlušna slza sa skotulala po mojom líci. Keď to ak vydržíme tak určite ho Alfa nenechá len tak.. Ubijala má predstava že sa mu niečo stane, že už ho neuvidím, nikdy mi nepovie láska,zlatko. Na oplátku ho ja nikdy nepobozkam, nezaložime si spolu rodinu..

Zrazu vyplnilo ticho v mojej izbe zvuk zvoniaceho telefónu. Pozrela som sa na mobil a tam sa ukázalo že mi vola neznáme číslo. S obavou som ho zodvihla.

,,Dobrý deň, volám so slečnou Samanthou Greenou ?"Ozvala sa otázka na druhej strane.

,, Dobrý deň, áno prečo ?" Slušne som odzdravila a položila svoju otázku.

,, Ide o vášho priateľa, Tylera Parkera."  hlas z druhej strany išiel na to pomaly.

Začínala sa má zmocňivať zlá predtucha.

,, Čo, čo je s Taylerom ?" Vystrašená som sa ho spýtala.

,, Je po autonehode. Jeho stav je kriticky.  Je v miestnej nemocnici môžete za ním prísť a poskytneme Vám viac informácií." Prezradil všetko.

,, Dobre, ďakujem." Ihneď som zložila a rozplakala sa na novo.

Môj plač sa musel roznášať celým domom, pretože mama vtrhla do izby a začala sa vypytovať čo sa stalo prečo plačem. Nemala som silu jej povedať cely príbeh tak sa odomna dozvedela iba tieto slova:
Tay-autonehoda-je v kritickom stave.

Tá má okamžite silno objala a začala somnou kolísať ako keď to robil Tay prvý raz keď bol u nás. Lenže niamesto kokosovej vôni som necítila žiadnu. Keď som sa trošku upokojila zmocnil sa má pocit že musím ísť za ním do nemocnice. Musím dohliadnuť na to, aby sa mu nič ďalšie nestalo.

,, Mami, idem za ním do nemocnice." Oznámila som, a už som sa obliekala do rifli a trička s čiernym vlkom ktorý mi pripomínal Taylera.

Keď som bola hotová vyletela som z domu a trielila do auta kde ma čakal Dreak. Ako sa dozvedel čo sa stalo, ponúkol mi odvoz aj keď mal dneska ísť na párty s kamarátmi. Tomu vravím starší braček.

Dreak naštartoval a cestou porušoval určite všetky zákony. Bolo mu to jedno, pretože vedel ako mi na tej návšteve záleží. V aute vládlo hrobové ticho ktoré sa prerušilo až pred budovou nemocnice.

,, Mám ísť s tebou alebo chceš ísť sama ?"  Starostlivo sa má opýtal môj braček.

,, Poď prosím ťa somnou." Poprosila som ho a on ochotne súhlasil.

Dvere od auta buchli a ja v sprievode Dreaka som sa vybrala do nemocnice. Cesta bola krátka, keď sa parkovisko nachádzalo neďaleko nemocnice. Pred budovou som zastala a rozmýšľala či je to dobre a zároveň či to zvládnem.

,, Neboj, som pri tebe." Usmial sa a snažil sa ma podržať.

Nič som mu neodpovedala iba venovala nútený úsmev. Vybrali sme sa ďalej cez sklenené dvere ktoré sa sami otvorili. Namierené sme mali na recepciu. Cela nemocnica bola v bielych farbách, niekde sa mihala aj slabučko modrá. Recepčný stolík bol s tmavého dubu, ktorý vynikal v tej miestnosti. Za ním sedela postaršia dáma ktorá mala vrásky na čele. Na vlasoch sa jej mihali šediny. Ďalej mala pri sebe počítač.

,, Dobrý deň, prišli sme za Taylerom Parkerom. Bola by možná návšteva ?" Ozval sa Dreak.

Pani sa na nás pozrela a začala:

,, Dobrý deň, ste niaky rodinný príslušník ?" Spýtala sa nás.

,, Ja som jeho priateľka. Viem že má to nerobí jeho rodinným príslušníkom ale prosím pustite ma za ním." Prebrala som slovo.

,, Ach, dobre teda. Hneď Vám pozriem kde leží pán Parker." S povzdychom začala niečo ťukať do počítača.

,, Mám lepší nápad. Poviem sestričke aby vás tam zaviedla. Mandy prosím zaveď ich do izby 356, tretie poschodie oddelenie búračky." Dopovedala a usmiala sa namňa.

,, Ďakujeme." Poďakovala som a nasledovala spoločne s Dreakom sestričku.

Celú cestu vládla napätá atmosféra. Prechádzali sme rôznymi oddeleniami až sme sa dostali na cieľové oddelenie. Samozrejme všetko bolo biele. Výťahom sme sa vyviezli na tretie poschodie a našli spoločne so sestričkou izbu 356.

,, Tak tu leží pán Parker. Ja už budem musieť ísť dovidenia." Zrazí prehovorila sestrička.

,,Ďakujeme." Poďakoval jej Dreak.

Otočila sa a odišla pomaly ku výťahu. Ja som sa pomaly približovala ku kľučke na dverách. Otvorila som dvere a čo som uvidela mi vyrazilo dych.