Vlčia láska [DOKONČENÉ]

4.kapitola=listy

Zostala som zaskočnená. Ako to vie, že ak sa volám ?
------------------------------------------------------
,,Ako to vieš?"  Spýtala som sa s obavamy  hlase.

,,Čoskoro sa to dozvieš." Uškrnul sa a nedočkavo zastrihal ušami.

Hneď ako to dopovedal, tak sa stratil v lese. Zostala po ňom iba prázdna myšlienka a chrobák v hlave.

Vrátila som sa do reality a spomenula som si na Lauru. ,,Padáme domov. Pri dome sa rozdelíme." Zavrčala som rázne a rozbehla sa ako prvá.

,,Sam, čo sa stalo ?" Spýtala sa Laura s obavou v hlase.

,,Ale, ale nič." Odpovedala som jej milo, no zároveň som naznačila, nech sa už na nič nepýta. Ona to pochopila.

Cesta domov prebiehala v tichosti. Mne to tak vyhovovalo. Bola som sama, so svojimi myšlienkami. Ani som sa nenazdala a bola som pred mojím domom.

,,Ahoj, Lauri! Dávaj si pozor."

,,Ahoj, Sam."

Ešte sme sa navzáhom objali na rozlúčku a každá si išla vlastnou cestou. Bola som pri dverách a hľadala vo vreckách kľúče. No, nenašla som ich. 'Rodičia by mali byť doma.' Pomyslela som si.

Stlačila som zvonček, no žiadna odpoveď. Na piaty krát som to vzdala a v beznádeji som si sadla na obrubník. V tom mi napadlo, že sa môžem dostať do svojej izby cez okno.

Obehla som celý náš biely dom a vkročila na našu záhradu. Pri jazierku boli vtáčiky, tráva celá zelená. Prišlo mi to tu ako v raji. Vtáčiky spievali, rybky v jaziarku žblnkotali. Bolo to tu nádherné, živé a... Rýchlo som sa spamätala a vydala som sa k stromu. Tento strom bol jediný prostriedok, ako sa môžem teraz dostať do domum

Vyšplhala som na tú krásnu jabloň. Dúfala som, že som nechala otvorené okno. Moje modlitby sa boli vyslišené a tak som vliezla dnu. Pred skokom dovnútra som si ešte stihla odtrhla krásne červené jabĺčko.

Aj keď mi bola moja odpoveď jasná, musela som to ísť skontrolovať. Presnejšie to, či je niekto doma, alebo som tu sama.

Keď som schádzala po schodoch, tak mi dalo moje brucho znamenie. A to znamienie v podobe zaškvŕkania. Ihneď som išla do kuchyne, kde som našla lístok položený na stolíku.
Pomaličky som sa k nemu nahla. Trochu som sa bála. Čo ak mi píšu rodičia, že sa už nikdy nevrátia? Alebo že sa im niečo stane? Trasľavo som sa nadýchla. ,,To dáš, Sam." Povedala som si v duchu a začala  čítať:  
                       
                     Milá Sam,
prepáč, ale museli sme ísť niečo zariadiť. Týka sa to ohľadom svorky. Zdržíme sa až do zajtra.Tvôj brat prespí u Eliota, takže môže u nás kľudne prespať Laura. Zajtra hlavne nezabudni na novú školu. Laura ťa bude čakať o pol siedmej pred domom. S ňou sme už dohodnutý. Naozaj nám to prepáč .
     S pozdravom mamka a ocino

Keď som dočítala list tak som sa usmiala. No v tom sa zase ozvalo moje bruchu. Vybrala som sa k chladničke a vytiahla jahodový jogurt. Rozmýšľala som nad tým, či mám zavolať Laure, alebo zostať sama. Nakoniec som sa rozhodla, že ju nebudem volať. Potrebujem si utriediť myšlienky.

Dojedla som jogurt a lyžičku dala do umývadla. Išla som pomalým, až slimáčim tempom do izby. Keď  som sa tam konečne doteperila, zvalila som sa na posteľ.

,,Au!" Zapištala som a vyskočila na rovné nohy. Podo mnou bol skrčený papierik, ktorý ma pichol do brucha. Roztvorila som ho a čakala to najhoršie.

Zostala som vydesená. Keď som si bola istá, že som tu sama, tak som sa išla pozrieť na ten list.