Vlčia láska [DOKONČENÉ]

6.kapitola=Spoznanie

Ľahostajne sa uchechtol a veci si hodil vedľa chalana s pircyngom v spodnej pere a bielym, takmer priesvitným tričkom.
------------------------------------------------------
Učiteľka nad jeho gestom len pretočila očami a vľúdne sa usmiala na Lauru. Tá sa opäť zhlboka nadýchla a začala.

,,No, volám sa Laura Jonhsnová.
Ľudia ma normálne voľajú Laura."
Ešte zopakovala moje gesto a to, že sa pozrela na učiteľku. Tá rovnako ako pri mne sa usmiala a ukázala, že si môže sadnúť. Samozrejme si to namierila hneď ku mne.

,,Vidíš? Zvládli sme to." Povedala som jej ešte keď si ani poriadne nesadla. Ona sa len zachechtla a obe sme sa sústredili na učiteľku, ktorá vysvetľovala novú látku. Keď nudnú hodinu ukončil zvuk zvončeka, všetci sa rozbehli k nám a začali vyzvedať.

,,Aké sú vaše svorky?" Opýtalo sa ma dievča s plnými perami, hnedými očami a dlhými čiernymi vlasmi.

,,Červený Mesiac a ty?"odpovedala som jej zdvorilo. Ona namňa pozrela tým štylom ako to vážne? A takto vyzvedali celú prestávku.

Konečne skončila aj posledná hodina - dejepis. Po škole sme sa s Laurou dohodli, že pôjdeme ku mne. Hneď ako sme odišli s areálu školy, Brunetka otočila hlavu ku mne a začala dychtivo rozprávať.

,,Videla si, ako sa ten chlapec na teba pozeral?" Zaiskrilo jej v očiach a s letmým úsmevom na perách študovala moju mimiku tváre.

,,Uhm... nie? O kom hovoríš?" Uchechtla som sa a s pozdvihnutým obočím a ironickým úsmevom pokrútila hlavou. Iba nado mňou pretočila očami, ale tiež jej bolo kúsok do smiechu.

,,Ten, čo sedel pri tom s piercingom. Myslím, že sa volá Parker." Zamyslene sledovala lesnú cestu.

,,Ahahahah! Teraz si ma pobavila." S pozdvihnutým kútikom som ju sledovala. Najskôr otvorila ústa, že mi zase povie niečo štipľavé, no potom ich radšej zaklapla.

Celú cestu až ku mne som sa venovala mojim topánkam. Občas sme s Laurou prehodili slovo o niektorom so spolužiakov. Už sme boli pred mojím barákom, keď začal Laure zvoniť mobil. Ona ho samozrejme zodvihla.

,,Áno? ... Čo? Ja idem k Sam... No, dobre čau."

Vzdychla si a povedala, čo jej pokazilo tú dobrú naladu.

,,Sam, sorry ale mamka mi volala, že musím okamžite domov. Naozaj prepáč." Povedala s ľútosťou v hlase ale aj v očiach. Bolo vidieť že ju to mrzí.

,,To nič, nabudúce." Povedala som naoko veselo a objala ju...

,,Čau Lau." A zasmiala som sa. Ona mi venovala pohľad alá ešte raz tak ťa zabijem. Ešte som Lau zakývala a otočila sa k dverám.

Zase som asi desať minút hľadala kľúče, čo sa mi tento krát aj podarili a otvorila si. Ako som otvorila dvere, pocítila som zvláštnu vôňu. Bola to vôna kokosu. Rýchlo som sa spamätala, vyzula sa a následovala tú krásnu vôňu. Zastavila som sa až v obývačke kde sedel mamka s tatkom a neznámym chlapcom. Ked som sa lepšie pozrela zbadala som tam toho chlapca zo školy. Myslím, že Parker.

,,Mami, oc Ahojte a kto je to?" Vybafla som naraz a úplne kašľala na zdvorilosť. Ten somár tu nemá čo robiť.

Všetci traja zostali zaskočený. Prvá sa spamätala mamka.

,,Sam, toto je Tyler Parker. Je to tvôj spolužiak a..."

,,Nie! Nehovor ďalej." Precedila som pomedzi zaťaté zuby a vybehla schody. Bála som sa. Bála som sa toho, že už nikdy neuvidím svoju rodinu. Že si ma odvedie niekde ďaleko a nepustí ma za nimi.

,,Sam?" Príjemná kokosová voňa opantávajúca moje zmysli sa rozlievala izbou ako jemné obláčiky cukrovej vaty.

,,Nechaj ma!" Povedala som plačlivo a hlavu si schovala do kolien, ktoré som mala pritiahnuté k hrudi.

,,Sam!"

,,Čuš už!" Zakričala som naňho. Celým domom sa ozýval môj podráždený hlas ešte niekoľko sekúnd potom.

,,Samantha! Pred tým neujdeš!" Niečie paže ma zozadu silno objali. Chrbtom som narazila do vypracované hrude čierno vlasého chlapca.

,,Ale j-ja nechcem!" Naplno som sa oddala vzlykom otriasajúcim mojim telom.

,,Shhhh! To bude dobré. Nikdy nebudem robiť nič proti tvojej vôli." Nežne sa so mnou kolísal zo strany na stranu a do vlasov mu vtisol precítený bozk.

,,Naozaj?" Vzhliadla som k nemu uplakanými očami.

,,Naozaj." Krásne sa usmial a pobozkal ma na stále chvejúce sa pery.

,,Verím ti." Usmiala som sa a zotrela si všetky slzy zmáčajúce moju tvár. Potom som sa ale zarazila. ,,Ale ako to, že som ťa necítila v triede?" Trochu vykoľajený mojou otázkou sa usmial a spustil.

,,Vieš, iba dnes máš sedemnácť. Bolo to mnoho pachov naraz. Ale ja som ťa ucítil hneď. Musel som si preveriť, či si to skutočne ty, alebo tvoja kamarátka. Keď ste odchádzali, prefrčal som popri tebe a v tom som tú vôňu pocítil ekstrémňe silnú."