Vlčia láska [DOKONČENÉ]

3.kapitola=neznámy vlk

Pomaly som spolu s Dreakom zišla po schodoch. Už po celom dome rozvoniavala tá úžasná vôňa palaciniek.

,,Mmm, tu to krásne rozvoniava." Rozplývala som sa nad tou vôňou.

,,Ja viem Sam, ja viem." odpovedala mi štastne mama.

Sadla som si za stôl, hneď vedľa Dreaka. Oproti mne sedávala vždy postaršia pani, ktorá má na čele zopár vrások, čierne vlasy. Táto skvelá osoba je moja mamka.

Pri nej sedí poriadny Alfa samec a to doslova. Nikto by nepovedal, že Alfou je vysoký, svalnatý muž. Na hlave má skoro plešinku, zatiaľ hlavu pokrývajú čierne vlásky. To je zase môj ocko.

Mamka položila pred nás palacinky.

,,Dobrú chuť." povedali obaja rodičia naraz. Začala som sa smiať, no zmohla som sa len na jednoduchú odpoveď. ,,Ďakujeme."

Dreak to povedal zároveň so mnou, tak to spustilo u mňa ďalší záchvat smiechu. Dreak nebol na tom o nič lepšie. Upokojila som sa a vrhla sa na tie úžasné palacinky. Po chvíľke už boli zjedené. Všetky do jednej.

,,Ďakujem, ja už pôjdem do izby." Poďakovala som sa a venovala som mamke ten najúprimnejší úsmev.

Lenivo som sa zodvihla zo stoličky a tackala sa do môjho kráľovstva. Keď som konečne dorazila do izby, tak som išla rovno skontrolovať facebook. Nudím sa, mám kúsok nervy, tak prečo nie? Rolovala som stále nižšie, ale nič nové nebolo.

V tom som si uvedomila, že má ku mne prísť Laura. Pozrela som na hodinky ktoré zdobili moje predlaktie a tie ukazovali trištvrte na dvanácť.
Ešte som mala chvílu čas, tak som sa išla prezliecť. Zo skrine som vyhrabala čierne kraťasy a biele tielko. 

Ani som sa nenazdala, a z dola sa ozval zvonček. Hneď som vedela že je to Laura.

,,Idem!" Vykríkla som na celý dom a zbehla schody po dvoch.
Docupitalasom do chodby a otvorila dvere usmievavej Laure.

,,Čau, Lau. Čo si taká vysmiata?"
Laura neznášaka prezývku Lau.
Pozrela sa namňa s výčitkou v očiach, no aj tak odpovedala

,,Samantha!!! Vieš, že to nenávidím, keď ma takto voláš!"

,,Ehm, jasné že viem." Šibalsky som sa naňu usmiala.

,, Arghhhhh." Od toľkej zlosti som myslela, že jej tá hlava exploduje.

,,Kľud. Dobre, prepáč Laura." Zasmiala som sa a naoko vážne na ňu pozrela.

,,Odpustené, Sam."

Teraz sa pre zmenu usmiala ona. Ale nie normálne, ale víťazoslávne.

,,Ideme si zabehať?" Navrhla som jej.

,,Jop. Môžme."

,,Mamii idem do lesa si zabehať s Laurouuu!" Samozrejme som musela zase kričať.

,,Dobre, ale príd na večeru."
Odkričala mi mama naspäť.

Zatvorila som dvere a išla s Laurou do lesa. Mali sme výhodu, že les bol za naším domom.

,,Uš sa môžme premeniť." Povedala som celá bez seba.

Laura rýchlo dostala zo seba
,,Súhlas."

Rozutekali sme sa a ja som  premenila na čisto bielu vlčicu. Mala som krásne zelé oči.
Tam, kde stála Laura, stála hnedo-čierna vlčica s krásnymi hnedými očami. Cez myšlienky som sa jej spýtala či si dáme preteky.
A ako inak, ona súhlasila.

Odštartovali sme.

Začala som bežať čo mi laby stačili. Nakoniec som sa dostala do vedenia, ale pred cielom som do niečoho narazila. Alebo skôr niekoho. Bol to pre mňa neznámi vlk. Celý čierny ako uhol. Len oči. Tie mal modré. V tých očiach som sa strácala. Pripomínal mi vlka, toho vlka z mojej nočnej mory! Až na tie oči. Na tie prekrásne modré oči.
Konečne som sa spamätala a mierne zavrčala.
Cez myšlienky sme sa začali rozprávať:

,,Ahoj, ako sa voláš?" Spýtal sa ma neznámi, akoby sa nič nestalo. Ugh! Toľká drzosť!

,, Čo ťa je do toho ?" odpovedala som možno až moc drzo.

On sa nad tým len pousmial a odpovedal. ,,Vôbec nič... Lenže nevoláš sa náhodou Samantha?"

Zostala som zaskočnená. Ako to vie, že ak sa volám ?